Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

Darkó. Redakcia vtedy sľúbila čitateľom uverejnenie tejto štúdie v siedmich pokračovaniach. Publikovaná bola prvá časť, potom však kvôli odchodu redaktorov z redakcie bol seriál prerušený. Ďalší osud tejto štúdie je zatiaľ neznámy (viď: Liszka 1990a, 85-87). Je ťažké hodnotiť celú súťažnú prácu (hoci tomu nepochybne pomôžu záznamy, prvé koncepcie, ktoré sa našli v pozostalosti autora), ale aj tak - napriek zlomkovitosti a všetkým zakopnutiam - ju musíme považovať za ojedinelú iniciatívu v našej medzivojnovej národopisnej literatúre. Autor sa totiž priekopníckym spôsobom podujal na to, aby prezentoval ľudové umenie troch národov Slovenska (slovenského, maďarského, nemeckého) spolu so vzájomnými vplyvmi a interetnickými vzťahmi. Vo svojom popise, opierajúc sa o výsledky odbornej literatúry i skúsenosti z vlastných výskumov v Podunajskej nížine, podáva obraz najprv o slovenskom ľudovom umení a hľadá paralely s maďarskými podobnými, resp. práve protikladnými javmi. Môžeme len ľutovať, že nevyšla celá práca, hoci - ako som už uviedol - jej hodnota nie je v poskytovaní údajov, dokumentárnom charaktere, ale v spôsobe, ako sa k téme približuje, v jeho pohľade.

Zaujímavým javom vidieckych týždenníkov tej doby bolo, že články národopisného charakteru pre ich romantický tón skutočne možno stotožňovať skôr so žurnalistikou, v lepšom prípade s publicistikou. Takmer so zákonitou pravidelnosťou pritom publikovali rozsiahlejšie štúdie regionálneho a lokálneho významu s vedeckým poznámkovým aparátom, doplnené údajmi citovanými z latinských listín, ktoré - napriek svojim nedostatkom - majú úlohu v lokálnej historiografii (napr. skúmali a publikovali archívne pramene miestneho významu, napísali monografiu niektorej oblasti, mesta atď.). Tento jav možno vysvetliť aj tým, že národopis - ktorý je vo všeobecnosti mladou vednou disciplínou (jej výuka na univerzitách sa začala v podstate len v tejto dobe) - v maďarských súvislostiach na Slovensku nemal také tradície ako historiografia, ktorej minulosť siaha do oveľa dávnejšej doby. A hoci neboli písané s týmto zámerom, aj lokálne historiografické práce majú svoju pramennú hodnotu z hľadiska etnografie.

Spomedzi mládežníckych časopisov z obdobia medzi dvomi svetovými vojnami boli početnejšie národopisné články v periodikách vychádzajúcich v Lučenci A Mi Lapunk a Vetés, ako i v bratislavskom Szülőföldünk.

Pri rozvíjaní maďarského národopisného života na Slovensku v medzivojnovom období, v prvom rade v činnosti Krúžku svätého Juraja a z neho vzniknutého hnutia Sarló mal významnú úlohu časopis A Mi Lapunk (1921-1932). Na jeho stránkach popri článkoch obsahujúcich ciele putovného hnutia, bojujúcich za radikálnu reformu skautingu a samovzdelávacích krúžkov - ktoré písali členovia Krúžku svätého Juraja a skauti - môžeme nájsť aj listy deklaratívneho charakteru, adresované maďarskej mládeži v Československu ako i básne a programové články Dezső Gyôriho, hlásajúce novú tvár madärskosti. Na výzvu Pála Fenyvesa, činného v časopise Prágai Magyar Hirlap, čoraz viac československých maďarských spisovateľov (István Darkó, Viktor Egri, Antal Marék, Győző Sipos, Viktor Szombathy, Lajos Tamás, Ida Urr atď.) posielalo svoje príspevky do časopisu A Mi Lapunk spĺňajúceho čiastočne aj kultúrnopolitickú a literárnopo-74