Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

ly, počas stále hladšieho spolunažívania nebolo problémom spoločné praktizovanie jednotlivých obyčají, prevzatie niekoľkých drobnejších prvkov, a to aj napriek tomu, že domáci sú rímskokatolíckeho vierovyznania a väčšinu prisťahovalcov tvorili evanjelici. Procesu splývania vo veľkej miere napomáhali zmiešané manželstvá.

„Paralelnosť, odhliadnuc od výskumu zameraného na pôvod javov, znamená, že javy danej ľudovej kultúry existovali nezávisle od vzájomných kontaktov dvoch susediacich etník a boli totožné alebo podobné ešte v období pred počiatkom ich kontaktu. A aj ak by ku kontaktu nedošlo, ich existenciu možno konštatovať u oboch osobitne.

Mnoho takýchto paralel a podrobností možno doložiť u oboch skupín tunajšieho obyvateľstva, teda u Maďarov a u Slovákov presídlených z rôznych oblastí Maďarska. Mnohé z nich u oboch skupín jestvovali i v období pred repatriáciou. Nie sú však dôsledkom preberania, alebo prispôsobenia sa. Ich ďalšiu existenciu umožnila skutočnosť, že u oboch skupín obyvateľstva jestvovali aj v čase ich počiatočného kontaktu, čím sa asi upevnilo ich pretrvanie a uchovanie. Takmer ku všetkým výročným dňom roka sa viaže mnoho paralel. Uvedieme len niekoľko z nich: v súčasnosti Maďari a Slováci, po maďarsky a po slovensky, rovnako vyjadrujú pranostiku: Márton fehér lovon jön. Martin príde na bielom koni...

Existenciu týchto paralelizmov uľahčovalo aj vzájomné prispôsobenie sa v rámci zmiešaných manželstiev: pre slovenskú nevestu žijúcu s maďarskou svokrou bolo jednoduchšie prijať také zvykoslovné prvky, ktoré sa odlišovali od tých, ktoré poznala ona. Naše skúsenosti z terénu ukazujú, že slovenské nevesty žijúce so svokrami, uchovávajúcimi dávnejšie tradície si tak dobre zapamätali svokrin zvykoslovný systém obyčajov a zvykov tunajších Maďarov, že prostredníctvom nich (neviest) môžeme oveľa lepšie a hodnovernejšie spoznať priebeh a formy zvykov z obdobia polovice 20. storočia, než z rozprávania maďarských žien, ktoré tieto zvyky už zo spomínaných dôvodov nevykonávajú, ale naopak nevesty sa ich naučili..."

(Krúpa 1992, 131-132)

Do pôvodných českých, moravských a slovenských presídleneckých dedín sa po roku 1945 vrátili ich pôvodní obyvatelia, resp. prišli aj ďalší prisťahovalci. Stojí za zmienku, že v tom čase štát už nemal záujem, v súlade s predchádzajúcim cieľom, podporovať kolonizačné akcie v záujme rozrušenia celistvosti maďarského etnika, veď v tom období už boli na riešenie „maďarskej otázky” k dispozícii oveľa „účinnejšie” prostriedky (vysťahovanie, deportácia, výmena obyvateľstva). Navyše v dôsledku kolektivizácie poľnohospodárstva, zrealizovanej v krátkom čase, kolonisti úplne stratili pôdu pod nohami. V tých rokoch vznikla v blízkosti Kolárova svojrázna nová obec, postavená na spôsob ukážkového hospodárstva sovietskeho typu, Dedina mládeže. Jej budovateľmi boli mladí Slováci, ktorí sa sem dostali v dôsledku vzájomnej výmeny obyvateľstva z Maďarska (zo Slovenského Komlóša a Pitvaroša). Kedže miestni maďarskí gazdovia tiež povstupovali do jednotného roľníckeho družstva a neskôr boli k Dedine mládeže územnosprávne pripojené osady Malého ostrova, obec s pôvodne slovenskou väčšinou sa postupne pomaďarčila. Pri sčítaní ľudu v roku 1980 sa takmer 70 % obyvateľov obce prihlásilo k maďarskej národnosti (Varga 1992, 71-72).

387