Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Pokiaľ ide o pôvod slova Palóc, o ktorom je prvý údaj z roku 1663, o tejto otázke existujú dodnes spory (lia 1976, 143; Kosa 1989c). Bádatelia sa vo všeobecnosti zhodnú v tom, že ide o pomenovanie slovanského pôvodu. Poľské a ruské pramene totiž označovali slovom Polovec nejaký národ, pochádzajúci z východu (Kumánov? Kabarov?), a toto pomenovanie sa spojilo s dodnes tam žijúcou maďarskou jazykovou skupinou. Či naozaj môže ísť o skupinu odlišného etnického pôvodu alebo máme do činenia s jednoduchým prenosom názvu, zatiaľ nie je jasné. Za zamyslenie stojí aj fakt, že výraz Palóc sa pôvodne používal v pejoratívnom význame a až postupne, v podstate vďaka vedeckému výskumu a vyššie spomínanej „palóckej horúčke”, sa rozšíril natoľko, že sa ním často rozumie celá severná maďarská jazyková oblasť. Podľa názoru Istvána Gyórffyho v každom prípade nie je možné dokázať nijakú podobnosť medzi kultúrou severomaďarského kumánského-poloveckého-pa/dckeho ľudu a kultúrou ľudu Kunságu medzi Dunajom a Tisou (Gyôrffy 1942b, 239-240). O tomto obrovskom priestore treba vedieť, že za palócky sa podľa nárečia zvykol považovať trojuholník Senica-Cegléd-Košice, ale toto územie zďaleka nemôžeme považovať za kultúrne jednotný územný celok. Na podklade (ľudovej) kultúry je mimochodom zvykom radiť sem o niečo menšie územie (zhruba severomaďarskú jazykovú oblasť medzi Hronom a Hornádom). Ohraničenie tejto skupiny a určenie ňou obývaného teritória však zďaleka nie je také jednoduché. Zdá sa, že priestor obývaný Palócmi, pôvodne pomerne úzko ohraničený, sa s postupom výskumov stále viac rozširoval, zväčšoval. V priebehu času sa pravdepodobne rozširoval nielen čo do širšieho chápania jeho hraníc, ale skutočne sa zväčšoval aj priestor, obývaný palóckou skupinou. Bálint lia, ktorý skúmal dejiny osídlenia Gemera do roku 1773, označuje za Zem Palócov (Palócok földje) pomerne malé územie, zahŕňajúce 28 dedín (Ha 1976, 134-144). O tomto fakte však nemáme údaje dostatočnej hĺbky, ktoré by sa dali naozaj dobre vyhodnotiť. Z hľadiska historického výskumu je však poučné sledovať zväčšovanie teritória Palócov. Pozrime sa na niekoľko príkladov. Podľa Fábiána Szedera sa palóckym nárečím hovorilo v Novohradskej, Hontianskej, Gemerskej, Boršodskej a Hevešskej župe (Szeder 1819, 26), ale na základe dialektologického rozboru Gábora Tôrôka sa zdá, že Szederov konkrétny popis možno lokalizovať na Ipeľskú oblasť - Hont a západný Novohrad (Török 1961). Podľa Sándora Pintéra sa palócky ľud „usadil v tých oblastiach Novohradskej, Hevešskej, Gemerskej a Boršodskej župy, ktoré sú vsadené v sieti tvorenej reťazou vrchov horského pásma Mátry a výbežkami, ktoré z neho odstupujú” (Pintér 1880,11). O dve desaťročia neskôr už Gyula Istvánffy určoval oblasť, obývanú Palócmi, nasledovne: „Palócky ľud žije na veľkom území, ktoré sa rozprestiera od severných svahov Mátry približne po údolie riek Rimavy a Slanej a od Bukových hôr na západ po nížinu okolo rieky Ipeľ, zahŕňajúc do seba zbiehajúce sa časti Boršodskej, Hevešskej, Gemerskej, Hontianskej, Baršskej a Novohradskej župy. Vo väčších či menších dedinách, ležiacich v tesnej vzájomnej blízkosti, tu žije etnograficky nadmieru zaujímavý zlomok maďarského národa" (Istvánffy 1900,181). Aj s postupom času sa priestor obývaný Palócmi neustále zväčšo-290