Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Domáci ich ponúkali jedlom a pitím. V Kolľňanoch mládenci na Luciu chodili preoblečení za mladý pár. Išli len k domom, v ktorých mali dcéry, tam tancovali na tóny harmoniky (‘törökmuzsika’ - turecká muzika), ale do konca ostali nemí. Dievčatá boli hrdé na to, keď ich „navštívili Lucie” (Ujváry 1964, 452).

V Mecheniciach na vianočný pôst (24. december) piekli dlhý koláč s toľkými strúčikmi cesnaku, koľko bolo v gazdovstve štvornohých zvierat. Potom koláč podľa toho aj rozdelili a po návrate z polnočnej omše z neho dali každému zvieraťu po jednom kúsku (Manga 1942, 17).

„Večeru začínajú oblátkou, na ktorú si každý dá dve zrnká čierneho korenia. Po oblátke je na rade jeden strúčik cesnaku, potom saje med, orechy, jablká a hrozno. Domáci si ovocie rozdelia medzi sebou, aby, keby niektorý z nich zablúdlil, mohol zavolať meno toho, s kým si rozdelil štedrovečerné jablko či orech, a potom „stupí späť do správnej stopy”. Dievčatá a mládenci z rodiny si delia ovocie medzi sebou. Po ovocí nasleduje hubová polievka, mliečna mrkvová polievka, šošovicová kaša (aby mali veľa peňazí), potom makové pupáčiky. Lyžicu, ktorou miešali šošovicu, neumyjú, ale odložia a deti ňou na sv. Jána pobúchajú ovocné stromy. Zo slamy, rozostlanej v izbe, v ten istý deň zhotovujú povrazy a ovocné stromy nimi obviažu, aby dobre rodili.

Po štedrej večeri odložia omrvinky 'anjelom'. Počas roka nimi okiadzajú chorých ľudí či zvieratá. Po večeri členovia rodiny ešte istú dobu ostanú spolu a spievajú vianočné piesne."

(Mechenice: Manga 1942, 22-23)

Medzi jarnými sviatkami sa všeobecne za typicky zoborské považuje tananajvasárnap’, ‘sárdózás’, ‘kiszehajtás’ a Villőzés’ (posledný je však v podstate známy od Podzoboria až po okolie Rožňavy, pozdĺž slovensko-maďarskej jazykovej hranice: Manga 1942, 44). Pozrime sa teraz na to trochu podrobnejšie.

V predposlednú fašiangovú nedeľu (tananajvasárnap’) dievčatá so spevom chodili od domu k domu a zbierali dary. Dostávali vajíčka a peniaze. Keď im v niektorom dome nedali nič, dievčatá poďakovali nasledovnou zaklínacou formulkou:

„Nič ste nedali,

myš nech vám zje klasy,

tchor nech vám zje sliepky.”

(Manga 1942, 34)

Na fašiangovú nedeľu ráno zase chodili chlapci vo viacerých skupinkách po dedine vinšovať (‘sárdózni’). Vošli do každého domu, tam predniesli vinš, za čo od domácich dostali vajíčka.

Na Kvetnú nedeľu poobede prišiel rad na vynášanie Moreny (‘kiszehajtás'). Dievčatá vyniesli slamenú figurínu (‘kisze’ - kyseľ), riadne oblečenú za nevestu, za dedinu. Tam ju buď hodili do potoka alebo upálili v ohni. Podľa Jánosa Mangu má tento zvyk slovanský pôvod (Manga 1942, 45-61; Manga 1956).

285