Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Oblasť je bohatá aj na drobné sakrálne pamiatky. Na pomedzi' dedfn a v ich vnútri sú dôkazom hlbokej nábožnosti obyvateľov nespočetné kríze, obrazové stĺpy, malé kaplnky, sochy svätých (najmä s v. Urbana, sv. Jána Nepomuckého a sv. Vendelína), a tiež lourdské jaskyne. Červené a biele kríže postavené na okraji obcľ majú širokú európsku tradíciu. Ich pôvodný význam a funkcia zostávajú dodnes zahmlené, pričom sa k nim takmer všade viažu rozchádzajúce sa povesti o ich pôvode. V regióne, o ktorom je teraz reč, nájdeme po jednom červenom a bielom kríži* vjeleneckom chotári. Pozornosť si zaslúžia najmä starostlivo z dreva vyrezané veľké kríže s výklenkami pre sochy, nachádzajúce sa popri cestách a na cintorínoch predovšetkým v obciach Bádice a Mechenice. Tieto diela, oslavujúce zručnosť zjavne toho istého autora, boli zhotovené v prvých desaťročiach 20. storočia.

Zvyky a obyčaje

Pomerne presnú predstavu máme o zvykoslovľ, viažúcom sa k zoborskej svadbe a pohrebu. V zásade sa podriaďujú systému obyčají stredoeurópskeho regiónu s niekoľkými miestnymi prvkami, alebo s prvkami, ktoré sa dajú označiť za archaickejšie (Virt 1987a; Virt 1987b; Virt 1989).

Pohrebné zvyklosti sú rozhodujúcou mierou určené rímskokatolíckym vierovyznaním obyvateľstva tejto oblasti. Ako som už na to poukázal, na náhrobkoch zoborských cintorínov existuje nápadne veľa priamych cirkevných symbolov. Takými sú napríklad výklenky vyhĺbené do kamenných alebo betónových náhrobkov či zobrazovanie biblických scén sieťotlačou v niektorých cintorínoch (Dolné Obdokovce, Jelenec atď.). Najmä v ladickom cintoríne sú na náhrobných kameňoch, vyrobených v rokoch 1950-60, časté vyobrazenia Poslednej večere, Panny Márie Sedembolestnej a Ježiša Dobrého pastiera.

O niečo podrobnejšie sa teraz zmienim o kolíňanskej svadbe, resp. o jej variante z polovice 20. storočia, ako ju opísala Éva Putz. Autorka vidí svadbu ako druh ľudového divadelného prejavu, ako formu a príležitosť na realizáciu svojrázneho systému symbolov. Sústreďuje sa vyslovene na svadbu, a teda sa nezaoberá jej predchádzajúcimi úkonmi a udalosťami (dvorenie, zásnuby atď.). Svadbu však predstavuje v jej úplnosti (v zložitom systéme duchovných, hmotných a spoločenských vzťahov). Z jej opisu vyplýva, že v rokoch 1940-1942 v Kolíňanoch každá svadba znamenala „celospoločenskú” udalosť a skutočne sa jej zúčastňovali všetci dedinčania, malí aj veľkí. Autorka podáva podrobný opis úlohy nielen jednotlivých čestných funkcií (‘dorozsbák’ - družbovia, ‘nyoszolyó* Tento jav sa vyskytuje aj v iných obciach maďarskej jazykovej oblasti Slovenska. V chotári obce Ohrady nájdeme červený obrázok a biely obrázok, v Bajtave a Plášťovciach červený kríz, v Strekové biely kríž. Na ich pôvod má zväčša miestna tradícia všade iný názor, ale ako som spomínal, sú súčasťou veľkej európskej tradície (por. Hartinger 2002).

283