Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Ľudové náboženstvo

Obyvateľstvo tejto oblasti je v podstate rímskokatolícke. Zvyky viažuce sa na jednotlivé kalendárne sviatky, hoci často popretkávané „pohanskými” prvkami, sú však v zásade organizované na podklade kresťanského cirkevného roka, kresťanskej (v našom prípade konkrétne rímskokatolíckej) liturgie. Obyvateľstvo regiónu možno označiť za pobožné a správy Zity Škovierovej a Zsuzsany Tátraiovej z konca osemdesiatych rokov 20. storočia, podľa ktorých náboženský život nenávratne mizne, dnes nemožno potvrdiť (Škovierová 1983; Tátrai 1990). Popri tom všetkom sa zdá, že kým jazykom náboženského života bola pôvodne maďarčina (teda praktizovanie náboženstva znamenalo do istej miery aj zachovanie materinského jazyka, Czôvek 1990), dnes došlo v mnohých zoborských obciach k prechodu na slovenčinu.

Poľná kaplnka v Podhoranoch (foto Ilona L. Juhász, 2000)

Maďari z Podzoboria navštevovali a navštevujú predovšetkým blízke pútnické miesta. Spomedzi nich treba vyzdvihnúť pohranické pútnické miesto, vytvorenie ktorého sa odohralo takpovediac pred našimi očami, veď Ježišovo Srdce sa stalo pútnickým miestom vďaka obetavosti veriacich z Pohranie, Hosťovej a Obdokoviec. Odvtedy tu každoročne v nedeľu po sviatku Ježišovho Srdca organizujú procesiu za účasti maďarských veriacich z tejto oblasti (Madar 1989, 65).

Z dávnejších výskumov vieme, že medzi dvoma svetovými vojnami sa chodilo na púte predovšetkým do Nitry, Topoľčian, Banskej Štiavnice, Marianky, Šaštína, ďalej do Mariazellu, Csatky, Márianosztry. Po druhej svetovej vojne bolo čoraz ťažšie oficiálne organizovať púte, preto ženy z jednotlivých dedín cestova-280