Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Za najcennejšiu však považovali hubu nazývanú ‘konferť alebo ‘komper’, čo mohol byť jeden z druhov masliaka. Keď ich pri hubárenľ pristihol lesník, prinútil ich vysypať nazbierané huby a rozšliapal ich. Bežne ich zbierali pre vlastnú potrebu, hoci sa stávalo, že s nimi išli na nitriansky trh. Pravidelne tiež v lese zbierali maliny, černice a „morské hrozno” (čučoriedky). Obyvatelia Žiran sa zaoberali aj pytliactvom. Zber sena tiež znamenal významný hospodársky prínos pre niektoré zoborské obce, najmä Jelšany. Chov domácich zvierat Gazdovia vlastniaci menší či väčší pozemok mohli chovať niekolko kráv, oviec, prasiat, hydinu a pár koní. Vyslovene na chov dobytka sa zameriavali obyvatelia Dolných Štitár (chov a obchodovanie s volmi), ako aj Dolných Obdokoviec, Kolíňan a Pohranie (chov oviec). Z opisu Jánosa Sándora vieme, že na začiatku 20. storočia v Kolíňanoch ešte chovali sivú maďarskú kravu aj byvola, používané najmä ako ťažné zvieratá. V Kolľňanoch nepoznajú výraz “birka’ pre ovcu, z čoho vyplýva, že tu korene chovu oviec siahajú do obdobia pred objavením sa ovce merino (‘birka’) a s najväčšou pravdepodobnosťou tu chovali ‘racka juh’ (Sándor 1996, 35). V podzoborských dedinách pastieri vyháňali ovce na pašu od skorej jari (sv. Juraja) do neskorej jesene (zvyčajne do Všetkých Svätých). Obyčajne zvlášť pásli ovce (‘juhász’ - pastier oviec), zvlášť prasce (‘kondás’ - pastier prasiat) a zvlášť hovädzí dobytok (tehénpásztor’ - pastier kráv). Zvyčajne sa vyháňanie na pašu dialo v tomto poradí: najprv, okolo štvrtej ráno, prechádzal ulicou za hlasného zvuku píšťaly a výkriku „Ovce!” pastier oviec. O hodinu neskôr pastier prasiat pozbieral za veľkého trúbenia stádo prasiat (‘csúrhe’). Nakoniec pastier kráv signalizoval práskaním biča čas vyháňania hovädzieho dobytka. Kone, ak práve neboli potrebné ako ťažná sila, strážili na paši paholkovia. Poľnohospodárstvo V podzoborských dedinách gazdu, vlastniaceho 6-10 honov (1 hon = 24 árov, pozn. prekl.), považovali už za bohatého. Pôdu často obrábali bez úhorovania, prípadne praktizovali dvojpoľné hospodárenie: polovicu chotára osiali a polovicu nechali ležať úhorom. Klčoviská, ani kapustné a konopné polia nepatrili do tohto striedania siatia. Na tomto relatívne malom priestore boli síce schopní dopestovať si obživu, ale - ako som už podrobne vysvetlil - museli sa vo všeobecnosti obzerať aj po doplnkovom zdroji príjmov. Bola reč už aj o tom, že spôsob obrábania pôdy vykazuje vzťahy skôr smerom na juh, hoci obce na severe oblasti v mnohých prípadoch už znamenajú prechod. V južných obciach Podzoboria sa napríklad vo všeobecnosti zrno získavalo „vytláčaním” vydupaním (‘nyomtatás’), kým v severných dedinách to nebol natoľko výlučný spôsob. Vytláčanie síce poznali, ale zdá sa, že dominantným spôsobom získavania zrna bolo predsa len mlátenie. Kým na severe vytláčali obilie v stodole (‘pajta’) alebo humne 273
