Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Folklór Ľudová slovesnosť Prozaickú tvorbu ľudu tohto regiónu poznáme len útržkovité, čo možno pravdepodobne len čiastočne vysvetliť nedostatkom národopisného záujmu. Ide o územie, ktoré bolo pomerne skoro pomeštené, preto tu nájdeme skôr kratšie prozaické útvary typu povestí a anekdot. Vyvolávania nočných strážnikov (ako o tom už bola reč v jednej z predchádzajúcich kapitol) sa pomerne dlho udržali aj v tejto oblasti. Za bohatú možno považovať slovesnosť spájajúcu sa s detskými hrami a ešte dnes možno zozbierať rozličné vyčítanky a rečňovanky, recitované pri odlietaní lienky či privolávaní zvierat. Treba tu ale vo väčšej miere rátať s spôsobením predškolskej a školskej výchovy (Liszka 1998c). Ľudová viera Kedže ide o pomerne skoro pomeštenú oblasť, výskumy z konca 20. storočia boli schopné zdokumentovať vieru miestneho ľudu len veľmi útržkovité. Povery, všeobecne známe v celej krajine (napr. uhľová voda, veštenie o budúcom manželovi v konkrétne významné dni atď.), bolo samozrejme aj tu možné zachytiť ešte aj v druhej polovici 20. storočia. Viera v rozličné postavy, s nadprirodzenými schopnosťami (bosorka, černokňažník, múdry pastier) je známa aj tu. Ľudové náboženstvo Obyvateľstvo tohto regiónu je z najväčšej časti rímskokatolíckeho vierovyznania. Reformovaní žijú v „ostrovčekoch" v juhovýchodnej časti regiónu (Nová Vieska, Modrany, Búč, Moča atd’.), ďalej na severe, v blízkosti madärsko-slovenskej jazykovej hranice a v povodí Hrona (Nýrovce). Zbožnosť rímskych katolíkov nemá všade rovnakú intenzitu. Roztrúsené sa objavujú obce (Bíňa, Strekov, Pózba), v ktorých religiozita miestnych katolíckych obyvateľov dosahuje väčšiu hĺbku v porovnaní s okolím. V takýchto usadlostiach zväčša možno nájsť aj menšie pútnické miesta regionálneho významu. Najlepšie poznáme národopisné a cirkevné súvislosti v prípade ciglédskeho pútnického miesta v strekovskom chotári, ako aj bíňskej studničky (‘kutacska’), preto ich tu v stručnosti zhrniem. Ciglédske pútnické miesto bolo už na začiatku 18. storočia posvätným miestom, dokázateľne navštevovaným ľudom z okolitých usadlostí. Každoročne na Turíce sem veriacich priťahuje tradícia zjavenia Panny Márie, spájaná s posvätnou studňou. Vodu zo studne považovali a považujú predovšetkým za účinný liek na očné choroby, ale mnohí veria v jeho všeobecnú liečivú silu. Podľa miestnej tradície sa istý židovský statkár, ktorého pôdy boli kvôli prameňu, ktorý tam vyvieral, bahnité, opakovane pokúšal dať prameň upchať, ale voda z neho bola čím ďalej tým čistejšia. A tak dal hnoj, ktorým sa mal prameň zapchať, svojim bírešom rozvoziť po svojich pozemkoch, „keď je tak, nech je tak, nech je teda studňa Panny Márie čistá, bez poškvrny”. Vzápätí sa uzdravila aj jeho manželka (Danczi 1999, Liszka 2000b, 43-48). 257