Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

od počasia, schol po dobu dvoch až troch týždňov, niekedy hoci aj mesiac. Potom ho rýľom trochu narezali a nakládli naň ďalšiu „velestu”. Kompletný múr pozostával z troch velest. Snažili sa o to, aby posledná, tretia velesta bola už čo najtenšia, bolo totiž oveľa ťažšie klásť blatovú hmotu do veľkej výšky. Pri druhej „veleste" sa mimochodom už muselo postaviť k múru lešenie - jedno dvojmetrové a jedno 60-80-centimetrové pre podávača. Niektorí medzi jednotlivé vrstvy blata kládli viničové odrezky, aby múr lepšie držal: „lepili sme ho ako lastovičky svoje hniezda”. V prípade blatového múru sa otvory pre dvere a okná vynechávali už v priebehu stavby, potom bola potrebná už len ich konečná úprava. Nadbytočné časti (‘hízakok’, zo slova hézag - medzera, škára. Pozn. prekl.) sa v prípade oboch typov múrov dopĺňali zmesou blata a pliev (Vályog’). V Gbelciach sa takouto technikou stavali štvorcové domy ešte v 50. rokoch 20. storočia. V týchto prípadoch dom zvnútra aj zvonka pokryli štukatúrou z rákosia, na ňu naniesli cementový „špric” a celý múr vybielili. Iný postup sa používal pri omietaní stien zhotovených tradičným spôsobom. To už bola ženská práca. V prvom rade na ňu bola potrebná tapasztóföld’ (išlo o žltú hlinitú pôdu, ktorej kvalitu zisťovali tak, že ju stlačili v dlani a ak ostala v jednom kuse, znamenalo to, že je dobrá). Túto hlinu pripravovali tak, že „veľkú hriadku zeme napustili vodou, a keď to bolo hotové, cez rošt do nej nasypali pšeničné plevy a konský trus”. Potom žena celú hmotu dobre premiesila čižmami. Miesiť bolo treba dovtedy, kým sa blato úplne neoddeľovalo od čižiem. Hotovou masou potom ručne vyhladili celú plochu múrov. Od 19. storočia sa v tejto oblasti postupne rozšírilo používanie zmesi hliny, pliev a nepálených tehál, od začiatku 20. storočia pálených tehál (vtedy jedna po druhej vznikali tehelne: v Štúrove, Náne, Gbelciach, vo Svodíne, v Novej Vieske, Semerove, Pribete, Nových Zámkoch, Šuranoch atď.). Na pokrývanie striech sa v južnej časti regiónu prednostne používalo rákosie, v severnej časti skôr slama. V období medzi dvoma svetovými vojnami menej trvanlivú trstenú či slamenú strechu masovo nahradili hlinené škridle (popis ľudového staviteľstva tohto regiónu, zúžený na novozámocký okres, viď: Gudmon 1993; Gudmonová-Liszka 1992).

240