Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

bola v roku 1969 zlúčená za vzniku samostatnej obce s názvom Vŕbová nad Váhom. V spomínanom regióne nie sú zriedkavé ani obce s dlhými úzkymi pozemkami, charakteristické pre údolia, samozrejme v prvom rade v jeho severnej, hornatejšej časti (Rúbaň, Kolta, Šarkan). V prípade Streková a Marcelovej možno pozorovať pravidelnú vretenovitú štruktúru zástavby. Vo viacerých usadlostiach sa pomerne skoro vytvorila pravidelná skladba s hlavnou ulicou (Bruty). Treba pravdaže zdôrazniť, že tieto formy zástavby v 20. storočí' už prakticky nikde neexistovali v čistej forme. V prípade takmer každého typu zástavby dediny sa k nej pripája časť s hromadnou zástavbou, kde väčšinou býva dedinská chudoba (Tabán: Gbelce, Bátorove Kosihy, Hegy. Gbelce, Kangyi: Strekov, GurgyaT. Obid, Kamenín, Marcelová), resp. novšia, pravidelne vymeraná štvrť (Gbelce, Marcelová, Tvrdošovce, Dvory nad Žitavou). Charakteristický obraz štruktúry obce vznikol (resp. dodnes sa zachoval) v Martovciach, vtesnaných medzi rieky Nitru a Žitavu, do nimi zaplavovaného priestoru, keďže tu sa menšie-väčšie skupinky domov stavali na nezaplavované vyvýšeniny, pieskové chrbty (cintorín tejto obce sa tiež nachádza takmer 3 kilometre od nej, na kopci). Vďaka vinohradníctvu, typickému pre analyzovaný región, vznikli aj stále usadlosti vo vinohradoch - ‘hegyközség’ (Kolta, Nová Vieska, Farná). Vinice boli poväčšine obohnané živým plotom (o ten sa spravidla starali tí gazdovia, ktorých vinohrad sa končil pri plote). Do vinohradu sa dalo dostať jednou alebo dvoma bránami, ktoré boli až do času oberačky zavreté. Brány mohol otvoriť len strážca vinohradu (‘hegyőr’ - hájnik), ktorý býval v strážnom domčeku, vo Farnej nazývanom ‘rakis’. Od skorého rána do neskorého večera chodil po vinohradnom kopci, otvoril dvere každého ‘hajloku’ a nechal tam nejaký znak toho, že tam skutočne bol (vo Farnej oprel o dvere kôl, pripravený na tento účel gazdom, v Novej Vieske zastrčil do zámky zelený prút). V 30.-40. rokoch 20. storočia vo Farnej niekoľko vinohradníkov bývalo takmer nepretržite vo svojom vinohrade. V Kolte podobným spôsobom vznikla svojská osada, patriaca k dedine. Zo sezónneho bývania vo vinohrade sa tu stalo trvalé obydlie, lisovne hrozna prestavali na obytné domy a tie dnes slúžia niekoľkým tuctom rodín ako trvalé bydlisko.

Pre obce tohto regiónu boli vo všeobecnosti charakteristické pozemky, na ich jednej strane, v jednej línii s obytným domom, stojacim vpredu (kolmo na ulicu), s ním sčasti pod spoločnou strechou za sebou nasledujú jednotlivé hospodárske budovy. V niekoľkých obciach dolného Pohronia (Malá nad Hronom, Sikenička, Gbelce, Mužla) možno pozorovať aj malé želiarske pozemky, ktoré sú terasovito usporiadané na kopci tvoriacom stred dediny, zväčša okolo kostola. V týchto prípadoch, kvôli vyváženiu malej rozlohy pozemkov, boli hospodárske budovy (rôzne skladovacie priestory, kurníky, prasačí chliev, dokonca aj maštaľ pre kravy) vybudované vyhĺbením na spôsob podzemnej pivnice. Kedže na týchto pozemkoch je veľmi málo skladovacieho priestoru, obyvatelia budovali skladiská a humná vo väčšej či menšej vzdialenosti od pozemkov, vo voľnej prírode, v okrajových častiach pozemkov, čo viedlo ku vzniku určitého dvojitého usporiadania pozemkov (‘kétbeltelkűség’). V tomto regióne možno vidieť aj dlhé dvory, typické pre rodinné usporiadanie typu viacgeneračnej veľkorodiny. Napríklad v

236