Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
zeme - pozn. J. L.] hovoriť o starej romantike, lebo nikdy nebol romantikom, namiesto rozprávania sa zaujímal skôr o noviny, ktoré čítal s veľkým mrmlaním” (Vájlok 1939a , 95). Keď si však uvedomíme, že napriek uvedenému sa Károlyovi Móroczovi a jeho študentom podarilo zachytiť ešte aj v 60. rokoch 20. storočia rozprávky o vílach a príbehy o černokňažníkoch, možno posudzovať Vájlokove výroky prinajmenšom s určitými pochybnosťami. Krátke anekdoty s pointou, historické povesti, respektíve rozprávania zo života možno pomerne ľahko zozbierať ešte aj dnes. Ľudová viera Prvé hodnoverné popisy ponímania viery ľudí tohto regiónu nájdeme v polemických spisoch Pétera Bornemiszu. Tento reformovaný kazateľ vo svoje práci, ktorá vyšla v roku 1578 v Šintave, uverejňuje celý rad údajov o viere v strigy (Bornemisza 1977). Prekvapujúcu trvácnosť týchto povier dokazuje aj fakt, že väčšiu časť z nich bolo možné zbierať tradičnými metódami etnografie až do posledných čias, ba niektoré i dnes. Ako sme už spomenuli, ľudové liečiteľstvo tohto regiónu - spolu s liečiteľstvom na susednom Žitnom ostrove a v oblastiach východne od Matúšovej zeme - je organickou súčasťou väčšieho stredoeurópskeho celku. Rôzne liečebné postupy môžeme rozdeliť do dvoch skupín, ktoré však neoddeľuje výrazná hranica. Prvú skupinu tvoria praktiky zakladajúce sa na pozorovaniach a na využití liečivých rastlín daného regiónu, kým druhú skupinu praktiky podľa povier a magických postupov. Kedže flóra Podunajskej nížiny v podstate tvorí jeden celok, v rámci tohto celku sú mikroregionálne odlišnosti zanedbateľné aj v ľudovom liečiteľstve. Liečebné postupy, ktoré sa zakladajú na rôznych poverách - podobne ako liečba liečivými rastlinami - sa zachovali takmer dodnes. Ľudové náboženstvo V regióne s väčšinovým rímskokatolíckym obyvateľstvom - kde je len niekoľko ostrovov reformovanej diaspóry: Reca, Vlčany - nájdeme celý rad pútnických miest lokálneho, respektíve regionálneho významu (Tešedíkovo, Pusté Úľany, Tomášikovo). Medzi ľudom Matúšovej zeme bolo obľúbené i mariánske a šaštínske pútnické miesto. Uctievanie Panny Márie bolo medzi ľudom Matúšovej zeme nezvyčajne živé. Vo viacerých obciach (Trstice, Veľká Mača) možno vidieť na priečeliach obytných domov v malých výklenkoch sošky Panny Márie, pred ktorými v sobotu zapaľovali sviečky alebo malé lampáše, kedže „sobota je Máriin deň”. Tieto sviečky zapaľovali aj počas rôznych sprievodov pri náboženských obradoch. Podobné malé výklenky so sochami Panny Márie, svätého Jozefa a svätej rodiny nájdeme aj na pohrebných kameňoch cintorínov Matúšovej zeme zo začiatku 20. storočia. Medzi sakrálnymi pamiatkami regiónu dominujú kríže pri cestách (pre širšie okolie Galanty sú charakteristické svojrázne dlhé, neraz aj vyše päť metrov vysoké kamenné kríže z prvej polovice 19. storočia). Najobľúbenejšími svätými sú aj 225
