Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
osoby (anjel a čert) sú oblečené v ženských šatách, čiapku majú podobnú ako Mikuláš. Anjel má v ruke zvonček, čert metlu. Ovocie, sladkosti si zakúpia a večer na svätého Mikuláša okolo šiestej hodiny sa vyberú k takým domom, o ktorých vedia, že im dajú hodnotu rozdaných sladkostí, dokonca dostanú ešte o niečo viac. Pred domom anjel už zvoní pri uličnej bránke, potom znovu vo dverách domu. Pri vchode sa pozdraví čert a Mikuláš povie svoj veršík: ,Jóestét kívánok, Mikulás vagyok, Dobrý večer prajem, ja som Mikuláš, hátamon a puttón, homlokom ragyog, na chrbte mám putňu, čelo mi žiari. Van is abba sok dió, mogyoró, Však aj je v nej veľa orechov a orieškov, gyertek ide, gyertek, de csak aki jő! ‘ podte sem, podte, ale len kto je dobrý! (voľný preklad) Na to sa čert opýta, kto je dobrý? Keď rodič na niektoré diéta povie, že ten je zlý, tomu čert vytiahne zo svojej metly prútie (.virgács'), dobrým dá jablká, cukríky. Potom sa anjel spýta, kto sa vie modliť, lebo kto nevie, toho vezmú do večného ohňa. Deti si kľaknú a povedia Zdravas. Domáci na základe rozdaných darčekov dajú Mikulášovi a jeho sprievodu peniaze. Tí, zaželajúc dobrý večer, idú ďalej.’’ (Kolárovo: Edit Fél, výsk.z 1943, EA-1509) Nemožno nespomenúť deň Lucie, ktorý je v prípade Žitného ostrova pozoruhodný z dvoch hľadísk. Vďaka opisu Zoltána Ujváryho poznáme chodenie v Luciiných maskách, žien-Luciľ. Ujváry opisuje masky na základe svojich výskumov z roku 1963 v Jahodnej, Čakanoch a Šamoríne. Obvykle sa traja-štyria mládenci (zriedkavejšie dievčatá) obliekli za Lucie a po navštevoval i domy v dedine. Na sebe mali biele šaty, tvár zakrytú bielou tylovou šatkou, v ruke mali metlu, štetku, varechu, jeden držal kríž, druhý pokladničku (‘pörsüly’), do nej dávali domáci drobné peniaze. Pretože sa snažili, aby ich domáci nespoznali, nerozprávali, iba sa nemo ukláňali, občas sa spolu dali do tanca, zametali v navštívených domoch a domácich potľapkali vareškou. Deti museli pobozkať kríž, ktorý mala jedna z Lucií, za čo dostali niekoľko cukríkov. Tento zvyk sa praktizoval ešte na začiatku šesťdesiatych rokov. Zoltán Ujváry dával Luciové masky zo Žitného ostrova do súvislosti so slovenskými Luciami, moravskými a českými Perchtami, ktorých väzby k susedným západným, predovšetkým bavorským územiam sú jednoznačné (Ujváry 1964, 451. S däľšími údajmi: Ujváry 1975, 14-22). Na Luciin deň začali po celej Európe zhotovovať luciové stolčeky. Ich podstatou je, že sa museli zhotovovať odo dňa Lucie až do Štedrého večera z deviatich, prípadne z trinástich druhov dreva a nesmel v nich byť železný klinec. Kto sa pri polnočnej omši postavil na tento stolček, spoznal dedinské bosorky. Potom však musel utekať, lebo ak ho bosorky chytia, roztrhajú ho. A luciový stolček sa musel hodiť do horiacej pece. Nuž, kvôli tejto záverečnej fáze sa zachovalo mimoriadne málo luciových stolčekov, preto sú o to cennejšie tie tri kusy, ktoré sa medzi dvomi vojnami dostali do Žitnoostrovského múzea v Šamoríne z 200
