Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
IV. "Vonkajšies" vplyvy, formujúce populárnu kultúru oblasti
a v slovenskom jazyku zhrnula doterajšie slovenské údaje k tejto téme, len o málo obohatené o výsledky vlastných výskumov (Méryová 1990). Autor týchto riadkov v troch štúdiách prezentoval údaje o maďarsko-slovenských, respektíve maďarsko-nemeckých súvislostiach, ktoré odzrkadľujú čiastočne výsledky vlastných výskumov (Liszka 1991b; Liszka 1996d; Liszka 1997b), kým Izabella Danterová doplnila naše doterajšie poznatky o výsledky svojich výskumov na Matúšovej zemi (Danter 1994a). Tento problém mohol byť známy aj v iných krajinách Európy, hoci podľa našich vedomostí na jeho výskum sa kládol doteraz menší dôraz ako v (aj) Maďarmi obývaných oblastiach. Helmut Paul Fielhauer analyzuje z takéhoto hľadiska rakúsko-česko-moravské, respektíve rakúsko-slovenské vzťahy a dochádza k veľmi podobným záverom, aké sa dajú vyvodiť aj z maďarského materiálu (Fielhauer 1978). Vo švajčiarskych súvislostiach zhrnul túto otázku Ueli Gyr (Gyr 1989). V budúcnosti by teda stálo za to preskúmať túto otázku aj v širšom geografickom rámci (hoci i v mimoeurópskych súvislostiach)! Prvé údaje o systéme výmeny detí ako najosvedčenejšej metóde osvojenia si cudzieho jazyka máme z Podunajskej nížiny k dispozícii z prvej polovice 19. storočia, a to z prostredia vyšších spoločenských tried, respektíve z vrstvy inteligencie. Je všeobecne známym údajom, že neobyčajne populárneho spisovateľa, komárňanského rodáka Móra Jókaiho poslali v detstve rodičia do Bratislavy „na nemecké slovo” k rodine Zsigmondyovcov, pričom ich syn sa učil v Komárne u Jókaiovcov po maďarsky. Spisovateľ túto udalosť neskôr, trochu prifarbené, spracoval vo svojom románe Mire megvénülünk (Než zostarneme). „V našom meste bol vtedy (a možno je to tak i dnes) zaužívaný jeden milý starodávny zvyk - výmena detí. Jedno mesto v našej mnohojazyčnej vlasti je nemecké, druhé maďarské; a pretože sme vlastne bratia, mali by sme sa naučiť navzájom sa porozumieť; Nemec sa musí naučiť po maďarsky a Maďar po nemecky. A je svätý pokoj. Dobrí vlastenci v záujme toho činia takto. Školy sú aj v nemeckých mestách, aj v maďarských. Nemeckí rodičia napíšu riaditeľom škôl v maďarskom meste a maďarskí rodičia učiteľom v nemeckom meste, či majú v područí takých školákov alebo školáčky, ktorých by bolo možné dostať na výmenu odtialto tam a stadiaľ sem. Tých si potom navzájom vymenia. Je to milá, nežná myšlienka, ktorú zrodilo ženské srdce! Dieťa odíde z domu, opustí otca, matku, súrodencov a znovu nájde domov; miesto matky matku, miesto súrodenca nového súrodenca; - a jeho odchodom nezostane dom prázdny, namiesto dieťaťa príde opäť dieťa, a keď náhradná matka zahrnie malého prišelca nežnosťami, ktoré by venovala svojmu dieťaťu, myslí na to: práve tak zaobchádzajú teraz aj s mojím tam v ďalekej diaľave; pretože materskú lásku nemožno kúpiť za nijakú cenu, možno ju len získať výmenou.” (Jókai 1963, 24) Opis „veľkého maďarského rozprávača” je síce romantický, ale odráža skutočnosť, a vo svojom celoživotnom diele sa na ňu viackrát odvoláva. V jednej svojej autobiografickej práci napríklad píše: „Komárňanské vyššie gymnázium malo v mojom čase takú dobrú povesť, že ešte aj z Bratislavy sem posielali chlapcov 122
