Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

III. Dejiny osídlenia južného Slovenska

nadobúdajúcom širšie rozmery od prelomu 19.-20. storočia, respektíve v menšej miere o zámernom osídľovaní. Najprv len jeden príklad k druhému prípadu.

V rokoch 1894 až 1906 na erárnych majetkoch, respektíve na štátom vykúpených územiach pridelili pôdu, gazdovstvo chudobným ľuďom, ktorých tam presídlili z iných oblastí. Takýmto spôsobom z obcí Marcelová a Svätý Peter v okolí Komárna presídlili šesť rodín do Detrehemtelep v Klužskej župe, v prvom rade s cieľom (znovu) pomaďarčiť túto oblasť (Lovas 1908, 282. Viď: Keszeg 1994, 173-174).

„Zákonom z roku 1894 naše zákonodarstvo urobilo prvý krok k regulovaniu poľnohospodárskej kolonizácie. Tento zákon určuje spôsob a podmienky kolonizácie, upravuje právny vzťah medzi osadníkom a osadzovateľom a viažuc súkromné kolonizovanie k úradnému povoleniu, zabezpečuje na ňu vplyv štátu. Jedným z najdôležitejších cieľov tohto ustanovenia je osadníkovi zabezpečiť živobytie a podmienky pre úspešné hospodárenie. Z tohto dôvodu určuje najmenšiu a najväčšiu rozlohu vznikajúceho malého hospodárstva a postará sa o vyznačenie obecných pasienkov; ďalej zaväzuje osadzovateľa k tomu, aby parcely, potrebné na verejné budovy, plochu ciest a ulíc... na verejné ciele bezplatne odovzdal; nakoniec osadlosf odovzdá do majetku osadníkov, stavajúc na ľudovú psychiku, že vlastnícke právo na pôdu zoceľuje gazdovu pracovnú silu a jeho horlivosť, smerujúcu k rozvíjaniu svojho hospodárstva.”

(Lovas 1908, 5)

V druhom rade ide o vysťahovalectvo do Ameriky, ktoré sa týkalo prevažne východnej polovice maďarskej jazykovej oblasti na Slovensku, ale vieme aj o odchodoch za prácou do Francúzska z Ostrihomskej a Hontianskej župy, ako i o vysťahovaní sa gemerských baníkov do Belgicka. Pravda, z hľadiska našej témy môžu byť tieto javy zaujímavé len vtedy, ak sa po čase vysťahovalci vrátili domov a s kapitálom, ktorý si priniesli so sebou, sa stali iniciátormi určitých modernizačných procesov, uplatňovali aj doma svoje zahraničné skúsenosti atď. Tamás Mohay počas svojich výskumov v Poiplí zistil, že z tejto oblasti (najmä z obcí Balog nad Ipľom, Vyškovce nad Ipľom, Sazdice a Hronovce) mnohí pracovali niekoľko rokov ako robotníci (gastarbeiteri) vo Francúzsku, ktorí „udržiavali živé styky so svojou vlasťou a svojou mzdou už počas svojho pobytu v zahraničí čiastočne pomáhali tým, ktorí zostali doma” (Mohay 1998).

Aj v Silici bolo mnoho „amerikánskych” Maďarov. V štyridsiatych rokoch takmer nebolo rodiny (najmä v kruhu bohatších gazdov), ktorej aspoň jeden člen nepochodil Ameriku. Preto potom Michal Markuš, ktorý robil v obci výskum, našiel v jazyku Maďarov zo Silice aj niekoľko anglo-amerických výrazov (najmä názvy nástrojov) a v zariadení domov predmety zo zámoria (americký stojan na fotografie, umývadlo, popolník, šijací stroj, nádoby, poháre atď.). V prostredí Maďarov v Medzibodroží a Užskej oblasti sa tiež môžeme stretnúť s takými javmi, ktoré možno pripísať vplyvu tých, ktorí sa vrátili z Ameriky („amerikánov”).

Len čiastočne to patrí k predmetu našej práce, ale populárnej kultúry tejto oblasti sa mohli dotknúť aj dlhé pobyty v zajatí po prvej a druhej svetovej vojne, ako i skúsenosti z nútených prác v Sovietskom zväze (tzv. „málenkij robot”),

116