Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
III. Dejiny osídlenia južného Slovenska
V 15.-16. storočí prišli do Gemera a na Podunajskú nížinu z južného pásma Karpatskej kotliny maďarskí utečenci pred Turkami. Dôsledkami tejto utečeneckej vlny na dejiny obyvateľstva, ako i jej štatistikou sa výskum doteraz dostatočne nezaoberal. Na jednej strane na túto skutočnosť poukazujú dodnes používané priezviská v tejto oblasti, odvodené od miestnych názvov, ako napr. Csákváry, Csongrádi, Decsi, Szalai, Szögedi, Tolnai atď. Na druhej strane napr. aj v ústnej tradícii z Rece sa zachovalo, že do dediny prišli z okolia Segedína utečenci pred tureckou inváziou. Za dôkaz toho považujú aj nárečie, používajúce hlásku „ô”, ktorým sa tu na okolí hovorí, avšak historická vierohodnosť tohto tvrdenia je prinajmenšom sporná (Cséplő 1995, 10). V tom istom čase a (čiastočne) z rovnakých dôvodov sa v západnej časti tejto oblasti usadili chorvátski a srbskí utečenci. Chorváti v okolí Bratislavy, Srbi predovšetkým (ale nie výlučne) v Komárne a jeho širšom okolí (viď: Asztalos 1924). V 15. a 17. storočí prišli v dvoch vlnách do Gemera českí husitskí utečenci, ktorých potomkovia sa poslovenčili alebo pomaďarčili. Po bielohorskej bitke prišli do západnej časti Podunajskej nížiny, do Rece a okolia, protestantskí česko-moravskí utečenci (hanáci). Ich potomkovia sú dnes už Maďarmi. Habáni sa na území vtedajšieho Horného Uhorska objavili na prelome 16.-17. storočia. Prvý výskyt pojmu habán v skúmanej oblasti môžeme datovať až rokom 1667. Tento výraz sa s veľkou pravdepodobnosťou dostal do maďarského i nemeckého jazyka zo slovenčiny („boli im zhabané majetky”). Neskôr tento názov dostal urážlivý podtón a habánmi nazývali tých, ktorí „boli skúpi, ktorí sa snažili nahonobiť si veľký majetok” (Kalesný 1981, 11). Na vyslovene Maďarmi obývaných územiach sa síce neusadili, ale oblasť, v ktorej sa usídlili, mala čulé styky okrem iných aj s Podunajskou nížinou (k spojitostiam habánskeho a maďarského ľudového umenia viď: Katona 1974; Kimer 1943). Po vyhnaní Turkov, predovšetkým v dôsledku veľkostatkárskych osídľovaní sa objavili v Podunajskej nížine a v Gemeri nemeckí, česko-moravskí a slovenskí osídlenci. Nemci, usadení v roku 1786 v Sládkovičove a jeho okolí, sa tu prakticky dožili ešte polovice 20. storočia a až po druhej svetovej vojne boli vysídlení do Nemecka (Nagyová 2001). Rovnaký osud čakal na nemecké osídlenia v hornej časti Žitného ostrova, v okolí Bratislavy, ktorých korene siahajú do oveľa staršej doby ako osídlenie v Sládkovičove (Jánošíková, Nové Košariská, Nová Lipnica, Rovinka, Most na Ostrove, Prievoz, Petržalka) a ktorých obyvatelia si prakticky až do polovice 20. storočia vedeli zachovať svoju nemeckú identitu. Vtedy sa ich údelom stalo vysľdlenie a ich domy obsadili Slováci, ktorí prišli z rôznych kútov Slovenska. Nemeckí kolonisti, usadení vo východnej časti Podunajskej nžiny, sa na konci 19. storočia už pomaďarčili (Gbelce, Svodín). Tiež po vyhnaní Turkov na veľkostatkoch rodiny Károlyiovcov vznikol v dôsledku osídlenia moravským etnikom dnes už poslovenčený (hoci povedomie moravského pôvodu dodnes zachovávajúci) jazykový ostrov v okolí Šurian (Kniezsa 1941, 30), ktorý však z kulturálneho hľadiska organicky zapadá do pomerne jednotnej ľudovej kultúry Podunajskej nžiny. V povodí dolných tokov Nitry, Hrona a Ipľa (najmä v prípade Kamenice nad Hronom, Lele a Chľaby) sa tiež slovenskými prišelcami doplnilo obyvateľstvo 112
