Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)

Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku

ako vedľajší produkt pri výrobe metylovej zelene a anilľnovej farby. Mestský lekárnik v Kežmarku Michal Pfeiffer (1721-1809), známy tiež ako chemik, robil zdarné pokusy s roztokom indiga, ktoré získaval z urzetu a predával ho potom farbiarom na Spiši. Ako uvádza Johann Lipták, ešte v prvej polovici 20. storočia sa v Kežmarku lúke, kde Pfeiffer zaviedol pestovanie urzetu, hovorilo indigová.

Ako sa uvádza v levočskej cechovej knihe, bolo v rokoch 1608 - 1866 v nemeckých obciach Spiša 73 farbiarskych dielní, z toho najviac v Levoči (56), v Spišskej Novej Vsi bolo 22, v Spišskom Podhradí 11, v Spišskej Sobote 15, v Spišskej Belej 11, v Ľubici 7, v Podolínci 2, vo Veľkej 3, v Geľnici 4. Dôležité centrum farbiarstva, Kežmarok, prijal v rokoch 1712-1737 viac ako 35 farbiarskych majstrov. V roku 1882 a 1930 vymierajú v Kežmarku poslední modrotlačiarski majstri - známy Stenczel, ktorému patril kežmarský dom, tzv. Blaufärberhäuschen a Gustáv Emmeritzy, ktorý začal pracovať vo Vŕbové.

Vo Veľkej bola dielňa Ernsta Tromplera a známej rodiny Szolka. Dom s dielňou patril rodine Szolkovcov 5 generácií. Pracovali najmä so svetlomodrou farbou z pravého bengálskeho indiga. Gustáv Szolko si rezal sám aj formy. Dielne vo Veľkej patrili k najlepším na Spiši.

V Spišskej Sobote mal dielňu Ladislav Fabiani, ktorý ju v roku 1890 kúpil od farbiara Karola Kehrlinga. Fabianiho dielňa bola zničená v období druhej svetovej vojny.

V Poprade mal dielňu Alexander Kupferschmidt, ktorý v roku 1931 zomrel.

V blízkych Matejovciach pôsobili Blasyovci, zámožná a veľmi známa spišská rodina. Farbiar David Blasy (1776-1841) mal zaťa Emericha Nendtwicha, ktorého otec bol farbiar Samuel Nendtwich a matka Zuzana rodená Stenczlová, z preslávenej kežmarskej farbiarskej rodiny.

V Spišskej Belej mal činnú dielňu J. Simonis a rodina Langová, ktorej predka spomína zápis o prepustení učňov z roku 1850 ako Paula Langa „aus Thal Lomnitz", ktorý sa vyučil u Paula Emeritzyho vo Vŕbové.

V Spišskom Podhradí v 19. storočí pôsobili dielne Kollera a Alta. V Podolínci a v Hniezdnom mali veľké farbiarske dielne rodiny Bojarských, Dlugolinských a Montškovcov. V Levoči zomrel posledný farbiar Ľudovít Lomnitzer v roku 1909.

V Gelnici v roku 1777 pôsobil majster Matyáš Breuer.

Zo zápisov z levočského cechu, zo sťažností majstrov vyplýva, že za učňov prekĺzli aj takí, ktorí nevedeli po nemecky. Keď priženením a prevzatím dielní začína prúdenie nových slovenských síl do radov farbiarov prevažne nemeckej národnosti, môžeme hovoriť i o zľudovení modrotlače a modrotlačiarskeho remesla na Slovensku.

Modrotlačiarske remeslo sa dedilo z otca na syna so všetkými farbiarskymi a inými výrobnými tajomstvami. Modrotlačiarske rodiny veľmi rýchlo splývali s domácim slovenským živlom vtedy, keď modrotlač prenikla a udomácnila sa v ľudovom odeve. Farbiari svojím zamestnaním ostali závislí od ľudu, a preto sa aj čiastočne poslovenčovali. Prenikanie modrotlače do ľudového odevu a poslovenčovanie mnohých farbiarov sa časovo kryje.

81