Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku
kými pohybmi a nebývalo dynamicky sa rozvíjala remeselná výroba. V rokoch 1715 - 1720 bolo na Slovensko okolo 8000 remeselníckych dielní, do roku 1770 vzrástol ich počet na neuveriteľných viac ako 22 000. Remeselnej výrobe sa venovalo okolo 40 tisíc obyvateľov. Počet remeselníkov narastal aj preto, že so svojimi výrobkami zásobovali nielen slovenské územie, ale i remeselnícky málo rozvinutý juh. Na trhy a jarmoky odchádzali zo severnejších rozvinutých remeselníckych stredísk do poľnohospodárskych oblastí dolného Uhorska, Banátu, Rumunska a ďalších oblastí. Vývoj textilných a odevných remesiel Velký význam od 17. storočia nadobudla výroba, v ktorej sa kombinovalo mestské remeslo s domáckou prácou vidieckeho obyvateľstva a to najmä v oblasti zhotovovania textilu, kde bola nízka produktivita práce. Mestskí remeselníci vykonávali vždy náročnejšie práce, domácki výrobcovia zhotovovali najmä priadzu. Na niektorých miestach výroba dosiahla obrovský rozsah a veľký hospodársky význam, a bola už určená na širší trh. V jednotlivých krajinách Európy už v 18. storočí boli významné centrá špecializovanej výroby, napríklad vo švajčiarskom Bazileji sa tkali stužky na viac ako 2 100 krosnách . V českých krajinách dosiahla mimoriadny rozsah výroba súkna v Liberci, kde v roku 1728 pôsobilo až 420 súkenníkov, teda pätina z celkového počtu majstrov v tomto odvetví v Čechách. V roku 1799 tu pracovalo už okolo tisíc súkenníkov, viac ako dvetisíc iných kvalifikovaných remeselníkov a deväťtisíc pradiarov. Na Morave bola strediskom výroby súkna Jihlava, kde v roku 1728 bolo 461 súkenníckych majstrov. Väčšina z jihlavskej produkcie sa vyvážala do Uhorska, teda i na Slovensko. Výroba plátna prekvitala najmä v oblasti Krkonôš a Sových hôr, kde sa ňou zaoberalo 287 dedín, kde tkali takmer všetci muži po celý rok už odtrhnutí od poľnohospodárstva. Takto sliezske plátno konkurovalo aj vyspelým západoeurópskym krajinám. V Čechách už koncom 16. a začiatkom 17. storočia vznikajú viaceré centrá plátenníckej výroby, napríklad Frýdlant, Podkrkonošie, Rumburk a iné. V roku 1773 bolo tkanie v Čechách vyhlásené za slobodné remeslo, ktoré mohol každý vykonávať, do organizovania plátenníctva sa začali zapájať aj jednotlivé vrchnosti a poddaní, takže na konci sedemdesiatych rokov 18. storočia pracovalo v Čechách okolo 18 000 tkáčov, ktorí zamestnávali okrem 5 tisíc tovarišov a 2 tisíc učňov i okolo 100 000 domáckych pradiarov. V Sasku bola výroba plátna veľmi progresívna už oveľa skôr, teda v 14. storočí, kedy v Chemnitz už v roku 1457 bolo známe bielidlo, v ktorom boli povinní bieliť plátno všetci obyvatelia v okruhu do 100 kilometrov. Na konci 18. storočia po rozličných stagnáciách a neskôr prudkom vývoji sa na priemyselnej výrobe v Sasku podieľalo okolo 600 000 ľudí. 61
