Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Úvod k nemeckému osídleniu na Slovensku
takmer jedného zasadnutia uhorského snemu, na ktorom by sa nepožadovalo vykúpenie spišských miest zo zálohu. V roku 1772 pod vplyvom rusko-poľských konfliktov bola uzavretá aj dohoda o formálnom vypustení spišských miest zo zálohu. Panovnícka Mária Terézia mala v úmysle všetky bývalé zálohové mestá začleniť do správy Spišskej župy. Tie sa však domáhali samosprávy, ktorú dostali v roku 1774 a po štyroch rokoch z nich bola utvorená nová samosprávna jednotka Provincia XVI. spišských miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Na jej čele stál gróf volený šestnástimi mestami. Provincia s krátkym zrušením za Jozefa II. trvala až do roku 1876, kedy ju začlenili pod správu Spišskej župy. Prevažnú väčšinu týchto miest tvorilo nemecké obyvateľstvo, ktoré doviedlo Spiš na vysoký stupeň rozvoja. Spišské mestá boli bohaté na lesné hospodárstvo, intenzívne poľnohospodárstvo, chov dobytka a oviec a mali vyspelú remeselnú výrobu, prekvitajúci obchod a ťažbu rúd. Len samotná kráľovská daň z ťažby - urbura - bola každoročným bohatým prijmom. Nie celkom jasná je otázka vplyvu zálohu na národnostný vývin Spiša. Napríklad v konfesionálnej sfére sa Poľsko snažilo uplatňovať svoj vplyv, na čo upozornil v roku 1553 i ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh. Poľskí starostovia zasahovali i do liturgií, zakazovali katolícke bohoslužby (v roku 1569 Mikuláš Maciejowski). K početným stretom dochádzalo najmä v období rekatolizácie, kedy sa v tejto otázke angažuje piaristické kolégium v Podolínci, ktoré zohralo svoju úlohu i pri rozvíjaní vzdelanosti na Spiši. Podľa štúdie F. Svábyho z roku 1895, záloh zachránil 13 spišských miest nielen pred pádom na úroveň poddanských dedín, ale aj pred poslovenčením. Ďalšie prúdy nemeckých prisťahovalcov prichádzajú na Spiš v období protireformácie. Ide najmä o tereziánsku a jozefínsku kolonizáciu. To boli aj prví prisťahovalci, o ktorých sa čiastočne vie, odkiaľ, kedy a v akom počte prišli. V roku 1785-1787 prišlo do Starej Ľubovne 83, do Lechnice 28 a do Majerov 23 prevažne švábskych rodín. V tom istom čase sa usadili Švábi aj v Podolínci, vo Vyšných a Nižných Ružbachoch, Lackovej a v Hniezdnom. V roku 1817 sa v Novej Ľubovni usadila 31 členná skupina . Zväčša prichádzali roľnícke rodiny, ale v archívnych parmeňoch sa nachádzajú aj zoznamy neúplných rodín, vdovcov s deťmi, resp. manželov bez detí. Napr. do Lechnice prišiel v júli 1786 Peter Jacob Schlosser, vdovec s 5 deťmi, Johann Adam Melchert, vdovec so 7 deťmi a Jacob Mogel, vdovec s jednou dcérou. U jedenástich rodín, ktoré prišli do Majerov, sa ako vlasť uvádza Schwaben (Ulm, Leiningischen). V Lechnici sa usadili prisťahovalci z viacerých oblastí Nemecka, napr. z Hessenska, Wúrttemberska, Alsaska. Zväčša prichádzali postupne po dvoch-troch rodinách v priebehu jedného roka (1785-1786). Aj do oblasti okolia Prešova prišla skupina 46 rodín z Wúrttemberska, kde založili nemeckú (švábsku) kolóniu Šváby. Pravdepodobne poslednou migráciou Nemcov na územie Slovenska bolo založenie nemeckej kolónie v Michaloku a Merníku (pri Vranove) v roku 1899. Nemecké obyvateľstvo prišlo z Galície, kde sa predtým dostali z oblasti Tachova. V Merníku pracovali ako ťažiari ortute. 47