Sopoliga, Miroslav: Ukjrajinci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, ľudovej architektúry a bývania - Interethnica 2. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)

K problematike pôvodu a historického vývinu Ukrajincov na Slovensku

Preto akékoľvek pokusy eliminovať ukrajinský charakter tohto osľdlenia v zmysle už spomínaných vykonštruovaných teórií súvisiacich s tzv. valašským právom a pod. sú prinajmenšom špekulatívné.

Ako ukazujú mnohé etnografické výskumy, pastierstvo v podstatnej časti severovýchodného Slovenska nikdy nebolo hlavným zamestnaním. Naviac pojem „valasi” nevyjadroval etnickú príslušnosť, ale iba zamestnanie uskutočňované podľa valašských zvyklostí. Teda ani valasi na východnom Slovensku nemali povedomie rumunskej etnickej príslušnosti. V Šariši a na Zemplíne v prvej polovici 15. storočia sú síce zmienky o valachoch, no z registrov cirkevných desiatkov vyplýva, že to boli valasi „ruskej viery” a teda aj takej etnickej príslušnosti17. Rumunský etnický prvok v rámci spomínaných kolonizačných prúdov sa nedostal dálej na západ ako do Užhorodskej stolice18. Je len prirodzené, že určité vplyvy rumunskej kultúry v skúmanom ukrajinskom etnickom prostredí sú, najmä v tradičnom salašníctve a jeho terminológii. Avšak tieto vo svojej podstate nie sú o nič väčšie, ako v iných, teda aj v slovenských a poľských horských pastierskych oblastiach. Prirodzene aj ruská (ukrajinská) kolonizácia pokračovala ďalej na západ, no v slovenskom a moravskom prostredí jej etnický efekt je už menej výrazný.

Na východnom Slovensku sa usadzoval takmer výlučne roľnícky, respektíve roľnícko-pastiersky živel. Preto v tomto etniku sa nesformovala ani šľachta, ani výraznejšie mestské sociálne vrstvy. Nevznikla tu ani početnejšia vrstva slobodných roľníkov. V ukrajinskej etnickej oblasti východného Slovenska totižto majiteľmi feudálnych latifundií boli zemepáni neukrajinského pôvodu a aj šľachta pozostávala z inonárodných príslušníkov. Teda prevažná časť Ukrajincov prišla do tohto prostredia už v čase rozvinutého feudalizmu a sformovanej spoločnosti s inonárodnou vládnucou vrstvou, do ktorej mohli len ťažko preniknúť. Vo výnimočných prípadoch sa to stávalo, avšak obvykle za cenu asimilácie. Podobne to bolo aj s usadzovaním sa v mestách.

Prirodzene, že aj táto skutočnosť výraznou mierou poznačila mentalitu tohto obyvateľstva, ktorá sa prejavuje najmä v nízkej miere sebavedomia, bezbrehej poslušnosti, podradenosti, prispôsobivosti a skromnosti. Tieto vlastnosti u väčšiny dedinských obyvateľov pretrvávajú dodnes a majú značný vplyv aj na etnokultúrne, náboženské, politické a iné formovanie tohto spoločenstva.

Toto všetko do určitej miery bolo príčinou toho, že ukrajinské etnikum na dnešnom území východného Slovenska nikdy netvorilo nejaký samosprávny alebo politický celok. Z literatúry síce poznáme pomenovanie pre tento kraj - „Ruská krajňa”, avšak v tomto prípade ide skôr o hospodársko-administratívny, než politicko-správny charakter pojmu. Termín „krajňa” používal sa na označenie okrajových území jednotlivých stolíc, respektíve panstiev („makovická krajňa”, „humenska krajňa”) a obsahovo zodpovedá označeniu „dištrikt”, t.j. okrsok, obvod veľkostatku19. S tým nesporne súvisia aj názvy jednotlivých lokalít v predmetnom regióne - Krajňa Bystrá, Krajňe Čierne, Krajňa Poľana, ako aj priezvisk - Krajňák, Kraj ník atď.

14