Popély Árpád (szerk.): Iratok a csehszlovákiai magyarság 1948-1956 közötti történetéhez. I. Válogatás a csehszlovák állami és pártszervek magyar kisebbséggel kapcsolatos dokumentumaiból - Fontes Historiae Hungarorum 4. (Somorja, 2008)
Bevezető
základných školách, neskôr, od roku 1950 už formou samostatných maďarských základných a stredných škôl. Koncom roku 1948 bola ukončená výmena obyvateľstva a reslovakizácia, v prvých mesiacoch roku 1949 bol umožnený návrat deportovaných Maďarov späť na Slovensko. Príprava a uskutočnenie rozhodnutí strany týkajúcich sa maďarskej menšiny bola úlohou Maďarskej komisie ÚV KSS založenej v novembri 1948, ktorá sa aktívne zapájala tak do zakladania maďarského časopisu a kultúrneho spolku, ako aj do obnovenia maďarského školstva. Návrat deportovaných Maďarov postavil vedenie KSS pred riešenie nečakanej a chúlostivej úlohy. Ich domy a majetky boli totiž vo väčšine prípadov pridelené slovenským kolonistom, tzv. dôverníkom, ktorí získaný majetok nemienili pôvodnému majiteľovi vrátiť. Vedenie KSS chcelo vzniknutú situáciu na jeseň 1949 vyriešiť svojráznym spôsobom, a to ďalšou odsunovou akciou: vysťahovaním tých Maďarov do Čiech, ktorí sa z triedneho a politického hľadiska považovali za nespoľahlivých a do ich majetkov nasťahovať tých, ktorí sa práve vrátili z Čiech. K realizácii tzv. Akcie Juh však už nedošlo, lebo ju pražské vedenie strany v poslednom štádiu príprav - a v neposlednom rade aj pre silné protesty z Maďarska - zastavilo. Protest Maďarskej komisie proti jednostrannému protimaďarskému zameraniu Akcie Juh v októbri 1949 sa pritom stal postačujúcim argumentom pre vedenie KSS, aby túto komisiu založenú pred necelým rokom zrušilo. Povojnové udalosti, napriek zmierneniu nacionalistickej politiky, vo veľkej miere poznačili aj výsledky sčítania ľudu v roku 1950. Počet tých, ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti, z počtu 592 337 v roku 1930 klesol na 354 532 a ich percentuálny podiel na celkovom počte obyvateľov Slovenska zo 17,8% na 10,3%. Etnické pomery zdeformovalo popri vysídlení časti maďarského obyvateľstva, resp. jeho výmene aj to, že značná časť reslovakizovaných Maďarov sa pod nátlakom sčítacích komisárov prihlásila k slovenskej národnosti. V prvej polovici päťdesiatych rokov sa robili pokusy o ďalšie riešenie postavenia maďarskej menšiny a jej reintegrácie do politického, spoločenského a hospodárskeho života krajiny zväčša formou straníckych uznesení, zriedkavejšie formou uznesení Zboru povereníkov alebo vlády. Týmito uzneseniami - najvýznamnejšími z nich boli uznesenia Predsedníctva ÚV KSS zo 6. januára 1950, vlády zo 17. júna 1952 a Zboru povereníkov z 1. júla 1952 - okrem iného bolo nariadené rozšírenie národných výborov občanmi maďarskej národnosti, v obciach s maďarským obyvateľstvom bolo umožnené používanie maďarského jazyka v úradnom styku, dvojjazyčné označenie obcí a verejných inštitúcií, ďalej rozšírenie siete škôl s vyučovacím jazykom maďarským, vydávanie ďalších maďarských časopisov a založenie ďalších maďarských kultúrnych inštitúcií, ako napríklad Maďarského oblastného divadla v Komárne. Uznesenia však boli realizované len čiastočne, navyše s tým, že boli väčšinou vyhlásené za tajné a neboli ani zverejnené, v podmienkach totalitného komunistického režimu nemohlo dôjsť ani ku kontrole ich plnenia. Už koncom roku 1948 bolo opäť umožnené prijatie Maďarov do komunistickej strany a začiatkom päťdesiatych rokov sa viacerí, ako napríklad Štefan Major, Štefan Fábry, Július Ló'rincz, Rudolf Furinda a František Dénes dostali aj do Ústredného výboru KSS, resp. KSČ. Maďari v roku 1954 sa prvýkrát mohli zúčastniť aj volieb: najprv v máji volieb do národných výborov, potom v novembri parlamentných volieb a získať aj mandát 37
