Popély Árpád: 1968 és a csehszlovákiai magyarság - Fontes Historiae Hungarorum 3. (Somorja, 2008)

A csehszlovákiai magyarság a reformfolyamatban és a normalizáció első éveiben (Eseménytörténeti összefoglalás)

Roman Kaliský v proskribovanom diskusnom príspevku na zjazde slovenských novinárov pred piatimi rokmi hovoril o „deformácii postavenia slovenského národa ako geografického, etnického, kultúrneho a politického celku v Československej socialistickej republike“, dokázal, že „kampaň proti vymyslenému buržoáznemu nacionalizmu nepostihla len jednotlivcov, ale zasiahla celý národ“. Milan Rúfus nedávno postavenie Slovákov v tomto štáte nazval postavením „podnájomníka“, ktorý ako taký (teda národ) mal sa aj „správať ako podnájomník: nenápadne, nenáročne a opatrne“. V takom postavení nielenže „bolo možné tento národ kedykoľvek beztrestne uraziť, ale „bolo dokonca možné prilepšiť si takouto činnosťou."

Pri podobných zasvätených, samej národnej podstaty sa dotýkajúcich pohľadoch predsa však dochádza, k jednému závažnému skresleniu. Nedošlo totiž iba k zásadnej deformácii vzájomného postavenia dvoch rovnoprávny národov v republike, ale aj k úplnej deformácii postavenie jedného z nich voči národnostiam v republike. Nepoznám z histórie podobný príklad, aby ktorýkoľvek národ vo svojom vlastnom štáte bol býval v takom neplnoprávnom postavení voči iným národnostiam, ako práve národ slovenský - od samého začiatku päťdesiatych rokov.

Aby sme si správne rozumeli: Slovenský nacionalizmus od čias svojho zrodu bol hlboko humanistický, demokratický a vrcholne znášanlivý k iným. Kollárova zásada „vždy, keď zvoláš Slovan (Slovák), nech sa ti ozve človek“, alebo Chalupkova „pána mať je neprávosť: a väčšia byť pánom“, neboli ani v najmenšej miere nafúknutou básnickou frázou, ale zmyslom celých slovenských dejín prinajmenšom od začiatku minulého storočia. Národných chorôb sme mali, pravdaže, vždy dosť (mali sme aj „svoju“, slovenskú obdobu fašizmu), netolerantnosť k iným a neuznávanie základných národných práv iných medzi ne však nepatrilo nikdy. Aj po storočí národnej genocídy zo strany maďarskej vlády a úradov do prvej republiky tento národ vstupoval bez náznakov odplaty a stôp národnej neznášanlivosti. A hoci po druhej svetovej vojne bola situácia zložitejšia, takéto tvrdenie nie je nijakou glorifikáciou.

Dúfam, že napriek dlhodobým (aj súčasným) našim nedobrým skúsenostiam ani v budúcnosti sa v tomto zmysle na charaktere národa nič podstatné nezmenil. Tolerantnosť k národnostiam (a k iným národom) v nijakom prípade však nesmie znamenať pokračovanie v doterajšom neplnoprávnom postavení voči nim! Mám na mysli pomery na južnom Slovensku.

Kampaňami a procesmi s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami temer pred dvoma desaťročiami sa fakticky celému národu vypálilo na čelo Kainovo znamenie hanby. V národnom štáte dvoch rovnoprávnych národov sa ten s Kainovým biľagom stal nerovnoprávny nielen voči druhému, ale aj voči národnostiam. Úbohý zakríknutý „podnájomník", na urážaní a znevažovaní ktorého si bolo možno postaviť kariéru. Postavili a nahonobili si ju mnohí - v tomto národe najmä! Bolo to ostatne istá cesta nielen ku kariére, ale aj k náprave kádrového profilu, a tým k existenčnej záchrane. Druhá cesta bol únik z takéhoto biľagovaného, neplnoprávneho, menejcenného národa.

Kto bol z južného Slovenska a bol bilingvista, obával sa kádrovačiek v podnikoch, úradoch alebo na vysokých školách, sankcií proti roľníkom a podobne, mohol si prilepšiť popretím slovenskej národnosti. Nielenže sa tak zbavil biľagu buržoázneho nacionalizmu, naopak, ešte sa poistil, že za prípadné sankcie voči nemu môžu obviniť z buržoázneho nacionalizmu jeho stíhateľa. Mnohí si prilepšovali aj týmto spôsobom.

100