Ivaničková, Edita - Simon Attila (szerk.): Az 1956-os magyar forradalom és Szlovákia - Disputationes Samarienses 9. (Somorja-Pozsony, 2006)
László Bukovszky: Štátna bezpečnosť a maďaarskej revolúcie roku 1956 v katolíckej cirkvi v Československu
84 Jozef Haľko skúsenosti s perzekúciou 23 maďarských duchovných, obvinených zo špionáže pre maďarského kardinála.6 Negatívne vyjadrenia pochádzali z kruhov prorežimne pôsobiacich duchovných, pre ktorých kardinálov úmysel odstrániť ujmy spôsobené cirkvi znamenal aj bezprostredné ohrozenie ich prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. Napríklad popredný činiteľ tohto hnutia, litomérický kapitulný vikár Eduard Oliva sa kardinálovým návratom cítil osobne ohrozený, veď hrozil aj návrat odstaveného českého biskupa Štépána Trochtu, ktorého Oliva z vôle komunistov nahradil a za takúto kolaboráciu mohol byť exkomunikovaný.7 Ďalšie zmienky o Mindszentym zachytili agenti na banskobystrickom biskupskom úrade, kde na danú tému diskutoval tajomník kapitulného vikára Jána Decheta Jozef Broniš s farárom Štefanom Májovským zo Slovenskej Lupče a s jeho kolegom Antonom Grôblom. Odsudzovali Mindszentyho príchod do Budapešti, kritizovali ho, že „si vždy počínal ako gróf" a že kňazov „považoval za otrokov". Dá sa vraj očakávať, že so svojimi prívržencami bude v Maďarsku „prenasledovať pokrokových kňazov“.8 Toho sa panicky bál aj čelný predstaviteľ maďarského pokrokového duchovenstva Miklós Beresztóczy, ktorý práve počas maďarských udalostí navštívil Slovensko s delegáciou ďalších mierových kňazov z Maďarska. ŠtB zachytila, že Beresztóczy vyjadril nad Mindszentyho návratom do Ostrihoma najväčšie obavy. „Mindszentyho sa obávajú všetci kňazi", hlásili agenti, „lebo vraj ide o absolútneho diktátora".9 Komentáre k širším politickým súvislostiam zachytila ŠtB v Žilinskom kraji. Viacerí duchovní na čele s dekanom Rudolfom Števulom z Čadce vyčítali Vatikánu, že s Mindszentym to vraj bol „netaktický ťah“, lebo kardinál takto „dostáva možnosť zasahovať do politiky“. Po prevzatí arcibiskupského úradu by sa mal radšej venovať iba tomuto úradu a cirkev nekompromitovať zasahovaním do politiky. Ono to totiž nemá dosah len na cirkev v Maďarsku, ale aj v Československu.10 Inak zmýšľal farár Alojz Drgoň z Fačkova, podľa ktorého mohol byť Mindszetyho dosah iba minimálny, lebo ako „starý dedko" „nemôže riadiť diecézu, lebo sotva chodí".11 Uprostred množstva takýchto kritík a výhrad voči maďarskému kardinálovi boli výnimkou pozitívne ohlasy u duchovenstva Trnavskej apoštolskej administratúry: o Mindszentym hovorili s radostnou úľavou, že „bude môcť brániť záujmy rímskokatolíckej cirkvi nielen v Maďarsku, ale bude prínosom pre celú cirkev“.12 Z Mindszentyho obrany záujmov cirkvi napokon nebolo nič, kedže skončil v azyle na americkej ambasáde hneď po tom, ako revolučný pohyb potlačili sovietske vojská. O reakcie na ich zásah sa agenti ŠtB tiež intenzívne zaujímali. Chronologicky prvá informácia o tejto téme pochádza ešte z posledných októbrových dní: agenti vtedy zachytili výrok pravoslávneho kňaza Michala Symkarževského z Bajeroviec, že „sovietske vojská musia odísť z Maďarska“, lebo Maďari si chcú štát spravovať sami, s čím aj on „úplne súhlasí“.13 Súhlasil aj katolícky farár Dr. Fridrich Herczeg z Diakoviec, podľa ktorého majú ľudia socializmu, budovania raja a najmä Rusov po krk: desať rokov po vojne sú veľmi drzí a rozťahovačnľ, pričom majú vlastné lacné obchody, kým maďarský ľud sa musí uskromňovať.14 Herczegove názory agenti zachytili bezprostredne po tom, ako Sovieti zasiahli, čo nálady, samozrejme, radikalizovalo a agentúrne hlásenia konštatovali zostrujúce sa postoje. Napríklad topoľčiansky farár Štefan Michálek akúkoľvek intervenciu do vývoja ktoréhokoľvek štátu zásadne zavrhoval, kedže je vecou každého národa usporiadať si svoje politické záležitosti podľa vlastného zváženia.15 Ani farár v Mariánké Ján Rybár sa netajil, že „bol proti boľševikom vždy a takým zostane", a povstanie Maďarov označil za snahu vymaniť sa spod cudzej, čiže sovietskej nadvlády.16 Za „barbarizmus" označil
