Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2015 - Acta Ethnologica Danubiana 17. (Dunaszerdahely-Komárno, 2015)

Tanulmányok - Bárth János: A lengyelfalvi eset. Néprajzi szemléletű történeti életkép egy 18. századi székely faluról

Pamätné objekty holokaustu v Československu pred r. 1989

V období socializmu sa ani v Československu nestavali/nemohli stavať pamiatky obetiam holokaustu na verejných priestranstvách. Moc takéto počiny nedovoľovala, dokonca je známy aj príklad nanútenej likvidácie existujúcej pamiatky. Podľa našich vedomosti sa najhanebnejší a najviac zneucťujúci zásah odohral v Prahe. Preživši zvečnili na vnútorných stenách Pinkasovej synagógy pri starom pražskom židovskom cintoríne mená viac ako 70 000 židovských obetí z Čiech a z Moravy. Mená úplne zaplnili nabielo natreté steny synagógy od podlahy až po strop.10 11

V roku 1968 komunistický režim dal zatvoriť synagógu pod falošnými zámienkami (napr. archeologický výskum). Následne boli steny synagógy premaľované latexovou farbou, a tým sa odstránil zoznam obetí, čo bol vlastne skutočným cieľom režimu. Tento krok súvisel s antisemiti ckou a protiizraelskou politikou Sovietskeho zväzu. Riaditeľ vtedajšieho židovského múzea v Prahe, Erik Klíma miesto pôvodného, zničeného zvečnenia pamiatky obetí holokaustu v roku 1975 predložil iný návrh. Medzi inými vyhlásil:

Dále pokládáme za nutné, aby Pamätník byl novým zpúsobem ideové zaméŕen proti falsifikácii dejín druhé svetové války, které jsou rozširovány propagandisti svétového imperialismu a sionismu a jsou využívány k ideologické diverzi proti ČSSR a ostatním zemím socialistického společenství.

Navrhujem tedy, aby vstupní hala Pinkasovy synagógy byla opatrená úvodními texty v češtine a hlavních svetových jazycích, které by jednoznačné podali marxisticko-leninský výklad genocídy, zditraznili by rozhodujíci podil Sovétského svazu na porážce nacismu a podtrhly skutečnost, že zeme socialistického společenství spolu se svetovými pokrokovými silami jsou jediným skutečným garantem boje proti fašizmu a rasizmu.“

Tento prípad je pozoruhodný predovšetkým preto, lebo nešlo o monument či pamätnú tabuľu umiestnenú na verejnom priestranstve, ale o pamiatku nachádzajúcej sa vo vnútri jednej synagógy. Mená sa mohli znovu napísať na steny až po zmene systému v r. 1989, vtedy na poschodí synagógy zriadili aj stálu výstavu kresieb detí z koncentračných táborov.

Ani košickí Židia nepochodili, keď v r. 1950 chceli postaviť pomník v bývalej tehelni, kde ich onoho času sústreďovali. Vedenie mesta s iniciatívou nesúhlasilo, preto umiestnili pamätnú tabuľu skromných rozmerov na múre ortodoxnej synagógy na Zvonárskej ulici 7 s hebrejským textom, ktorý v slovenskom jazyku znie nasledovne:

Kameň, volaj z múrov na smútok.

Na večnú pamiatku a žiaľ generácií.

Nebesá si obliekli mračná a zeme Európy boli zahalené do smútočného odevu so židovským Národom, ktorý bo! skoro celý vyhubený. Nemecký fašistický had vylial svoj jed a otrávil. Prekliatí nacisti a iní prenasledovatelia preliali krv Židov, starcov, mládencov a detí a batoliat ako vodu.

Vykynožili ich mečom, hladom, ohňom a vodou. Medzi nimi

som vr. 1970 uvidel fotografiu kľačiaceho kancelára: Myslel som na to, že keď som sa v r. 1958 rozhodol vrátiť sa do Nemecka a usadiť sa tu, nebolo to nesprávne rozhodnutie, naopak: urobil som správne. Fassbinderova hra, diskusia historikov, prejav Walsera - dôležité to symptómy ducha doby - na tom nič nezmenia. “ (Prekl. I.L.J.) Marcel Reich-Ranicki: Mein Leben. München: Deutscher Taschenbuch Verlag 2001, s. 550-551.

10 Die aussäen unter Tranen mit Jubel werden sie ernten. Die jüdischen Gemeinden in der Tschechoslowakischen Republik nach dem zweiten Weltkrieg. Praha, 1959, s. 84—85 a 96.

11 Wičazová 1999, 19., cituje: Glanc 1999, 37-39.

36