Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2014 - Acta Ethnologica Danubiana 16. (Dunaszerdahely-Komárno, 2014)

Tanulmányok, közlemények - Novák László Ferenc: Alsó-Ipoly népe a 18. században

varskej akciovej spoločnosti (Magyar Cukoripari Rt.) v r. 1889 vytvorilo z malého podhorského mestečka regionálne centrum, ktorého počet obyvateľov sa v rokoch 1880 až 1910 dvaapolkrát zväčšil. Samotný závod už v prvých rokoch po svojom založení zabezpečil živobytie pre takmer 800 ľudí (Frisnyák-Gál 2005, 175-179; Göőz-Kókai 2005, 268-272. Viď ďalej: Frisnyák-Gál red. 2002; Frisnyák-Gál red. 2005; Frisnyák-Gál red. 2005a).

Premávka v župe smerom z juhu na sever, cesta riečnymi údoliami bola po stáročia nositeľkou maďarsko-poľských obchodných stykov, zvlášť zásobovania poľského trhu tokajským vínom. Jeho história však bola v 18.-19. stor. už spätá s práve aktuálnou štátnou formou Poľska: viacnásobné delenie tohto štátu silno ovplyvnilo aj kondíciu obchodu s vínom (Divéky 1905; Balassa 1991; Komoróczy 1942, 42; Komoróczy 1944; Pap 1985). Dolná časť župy, brána Tokajského podhoria, tokajský prievoz na Tise bol nesmieme dôležitým centrom prepravy: tu zužujúca sa inundačná oblasť Tise bola s možnosťou prechodu dopravným uzlom susedných regiónov — Nyírség, Hegyalja - ako aj diaľkovej prepravy tovaru zo Sedmohradska a Horného Uhorska. Tovar privážaný na pltiach a malých loďkách, ako i podhorské víno odtiaľto viezli ďalej na vozoch. Druhá úžina na Tise bola medzi Tiszalúcom a Tiszadobom: tadiaľ hnali dobytok chovaný na rozsiahlych pasienkoch Hortobágyu a Hajdúságu na trhy Horného Uhorska. Tiszalúc bol do polovice 16. stor. - do obsadenia juhoslovanských územi Turkami - najvzdialenejším prístavom a prekládkou vína z oblasti Srijema: odtiaľto cestovalo ďalej víno na vozoch do Košíc, Prešova alebo iných homozemských miest. V 18. stor. a v prvej polovici 19. stor. Tiszalúc ako „prístav“ Miškovca prijímal drevo splavované zo severovýchodných Karpát a zásielky soli zo Sedmohradska (Szabó 1934, 89-97; Iványi 1906, 1-54. Sumarizujúc: Frisnyák 2009, 183 184).

Členitosť Zemplínskej župy sa odzrkadľuje aj v tom, že v polovici 18. stor. zo 452 usadlostí malo 26 status mestečka a Zemplínčania na území svojej župy navštevovali 19 jarmočných miest. Okrem toho pravidelne navštevovali 10 jarmočných miest v susedných župách. V Šarišskej župe navštevovali trhy v Bardejove, Prešove, Kúrime, Solivari a Spišských Hanušovciach, v Abovskej župe to boli Košice a Szikszó, v Boršodskej župe Miskolc, v Sabolčskej Kisvárda a v Užskej župe Užhorod (Takács-Udvari 1989, 363-364). Z vnútorných jarmokov Zemplína bolo v poslednej tretine 18. stor. najnavštevovanejšie Humenné (navštevovalo ho 187 zemplínskych obcí). Mestečko pri Laborci leží na hlavnej ceste župy vedúcej zo severu na juh a svojimi piatimi jarmokmi ročne indukovalo značný obrat. Do mestečka obývaného slovenským a rusínskym obyvateľstvom vozili prebytky dobytka z homozemplínskych dedín, ako aj poľnohospodárske produkty z údolia Laborca a Cirochy a jeho obchodný ruch len zvyšovala skutočnosť, že z Vranova a Košíc - cez Sečovce - viedli do Humenného prvotriedne cesty. Ale cesta viedla odtiaľto aj do Poľska, resp. do Haliča. Druhým dôležitým trhovým centrom bol Stropkov, ktorý spájala prvotriedna cesta s Prešovom a treťotriedna cesta údolím Ondavy aj s Vranovom. Cesta, ktorá viedla na sever, sa napojila na cestu vedúcu z Bardejova do Prešova, odtiaľ ďalej smerom na Zborov a Svidník, ďalej cez Dukelský priesmyk do Poľska. Stropkov bol známy predovšetkým svojím trhom na dobytok a obilie (Takács-Udvari 1989, 366-367). Tretím najnavštevovanejším jarmokom bol Sátoraljaújhely: mestečko v Tokajskej podhore, od polovice 18. stor. bolo sídlom župy. Cesta Miskolc - Szerencs - Sárospatak viedla ďalej do Košíc, ale priťahovala aj dediny Medzibodrožia, viacero mikroregiónov Sabolčskej župy, ako aj usadlosti na nížine pri Bodrogu, Laborci a Latorici. Mala veľký význam pri výmene tovaru v tomto priestranstve a prebytky obilia rozsiahlych oblastí sa odtiaľto dostávali ďalej smerom na sever prostredníctvom priekupníkov (Bácskai-Nagy 1984, 74-75; Takács-Udvari 1989, 367). V poradí návštevnosti v 18. stor. boli ešte významnejšími miestami s väčším odbytom Vranov (pondelné

97