Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2012 - Acta Ethnologica Danubiana 14. (Dunaszerdahely-Komárno, 2012)
Tanulmányok - Balogh-Major Csilla: Adalékok a szlovák és magyara népmesék összehasonlító vizsgálatához (Összefoglalás)
jednej rozprávke sú obaja, a muž—horár má dve deti. Z textu presne nevyplýva, čo sa stalo s jeho prvou manželkou: „Bol raz jeden chudobný horár a mal už druhú ženu. Od prvej ženy mu ostalo dvoje detí, jedno dievčatko a jeden chlapček, volali ich Evičkou a Janíkom.“ Predpokladáme, že v tom čase bola mŕtva, lebo v rozprávke sa rozvody manželských párov14 nevyskytujú. Do popredia v úvode rozprávky sa dostane len žena, ktorá hrá dôležitú úlohu aj vo vývoji rozprávkového príbehu. V prvom rade je to macocha, ktorá spôsobuje zápletku a vystupuje ako negativna osoba. Osobou macochy sa zaoberala psychoanalytická škola,15 16 ale bez nej by sme sa nedozvedeli o hrdinke, že je vlastne „hrdinská“. Z toho vyplýva, že ani protivník nemôže byt slabý a bezmocný, veď by nebol hodným protivníkom hrdinovi. V osobe macochy sa objavuje aj brutalita a kanibalizmus: „Nebudem ja takto hladovať. Porežem ja tie mužove pľuhové deti!“ Často sa stretneme s hrôzou, odporom v rozprávkach. Tieto motívy sú neoddeliteľnou súčasťou. Podľa Olgy Nagy rozprávky zachovávajú „hrôzu“ zo začiatkov ľudstva (Nagy 1974, 9). Ak vezmeme do úvahy rozprávkový typ Kékszakállú kde netvor pojedá mäso mladých dievčat, János Berze Nagy konštatuje: „Črty netvora a jedenia zosnulých možno považovať za stopy dávnejšieho kanibalizmu“ (Berze Nagy 1957, 12). Takisto tvrdí aj Lutz Rôhrich, podľa neho stopy ľudských obetí (Menschenopfer) sledujú rozprávky a legendy a uchovávajú ich naďalej ako „survival“. Odvoláva sa na moderné etnologické výskumy a rituálne vraždy považuje za „magický kanibalizmus“ dávnych čias (Rôhrich 1964, 37). Známou ľsťou lovcov žijúcich na severe Indických súostroví boli vraždy obetí, ktoré hľadali med alebo sa vybrali za vodu. Nič netušiace obete zabili železnou vidlou preto, aby sa ich zosnulí nenudili v záhrobí. V tomto prípade lovcov v prvom rade motivoval strach z duchov, ako aj presvedčenie, že magické sily žijúce v lebke sú užitočné pre spoločenstvo, v ktorom žijú (Lips J. E. 1958, 596). V tomto prípade ide o magický kanibalizmus, kde vražda a skonzumovanie ľudí má magické korene. Podľa Rôricha ježibaby ako ľudožrúti sú pozostatkom starých rituálov (Rôhrich 1964, 41). Tento typ rozprávky je veľmi obľúbený v stredoeurópskom rozprávkovom fonde. V niektorých variantoch je dokonca krutosť ešte viac zdôraznená. Rodičia nevideli iné východisko z biedy ako len ochutnať ľudské mäso, ktoré im zachutilo, následkom čoho sa rozhodli, že zjedia aj vlastné deti. Rozhodli sa, že keď macocha bude česať dcérku, poreže jej hrdlo, s čím vlastný otec súhlasil. Tento motív ešte viac zosilňuje krutosť a hrôzu rozprávky. Protipólom hrdinky býva žena, vlastne dievča, ktoré sa stane hrdinkou, a to nielen v úvodnej formule, ale aj v celom príbehu. Mužský princip sa objavuje ako pasívny, a to aj v prípade otca, manžela a v osobe chlapca, brata. Cieľom hrdinky je zachrániť brata, ktorý je zakliaty do podoby jeleňa. Do tejto skupiny patrí maďarská rozprávka s názvom Vitéz János a Hollófernyiges, kde vdovec má tri dcéry a jedného syna. Zaujímavý je fakt, že len mužská postava má meno Vitéz János. Ďalšou zriedkavosťou je vybranie sa na cestu. V úvode rozprávok drak unesie tri sestry. Hrdina sa nevyberie na cestu, aby zachránil vlastné sestry a tým vykonal hrdinský skutok. Dôvodom je: „Szegény fiú egyedül maradt. Eddig a lányok főztek, mostak rá. Hamarosan kifogyott mindenből, a kenyérből, a tiszta ruhából. Büszke volt, szomszédokat nem akart 14 Pri štúdiu rozprávok sme sa zatiaľ nestretli s oficiálnym rozvodom v slovenskom ani v medzinárodnom kontexte. 15 Bruno Bettelheim sa venoval osobe macoche a považuje ju za druhú (negatívnu) stranu osoby matky (Bettelheim 2011, 33). 16 V.s.p. Bradavec. 49
