Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2011 - Acta Ethnologica Danubiana 13. (Dunaszerdahely-Komárno, 2011)

Tanulmányok - Agócs Attila: Történeti és néprajzi jegyzetek a nógrádi kőbányák történetéhez (Összefoglalás)

lome pod vedením Komunistickej strany. Kamenári žiadali zvýšenie zárobkov o 25%, strážilo ich 60 žandárov. Robotníci sa počas štrajku schádzali na nádvorí Robotníckeho domu, kde pri hudbe a zábave trávili svoj „voľný čas“. K nijakým výtržnostiam nedochádzalo, a tak sa do zábavy zapájali i žandári. Tancovali, spievali a bavili sa spolu s robotníkmi. Robotníci obsadili všetky prístupové cesty do Konrádoviec, aby ubránili lom pred štrajkokazmi, ale napriek tomu sa niekoľko robotníkov dalo podplatiť a pod ochranou četníckej stráže začali pracovať v kameňolome. Jednota robotníkov bola rozbitá a štrajk nedosiahol svoje ciele.

Počas veľkej hospodárskej krízy život v obci úplne ochabol. Mnohí mladí robotníci sa vysťahovali so svojimi rodinami do Sliezska a Čiech, usadili sa v kamenárskych strediskách ako Skuteč, Humpolec a Pavlov. Niektorým sa podarilo nájsť dobré pracovisko a slušne zarábali, iní zase prišli na miesta, kde aj českí robotníci bojovali štrajkami. Doma zostali len starší, ktorí už nechceli vandrovať za prácou a zostali pracovať za veľmi zlých podmienok, ktoré ešte správa mohla poskytnúť v tunajšom kameňolome. Roku 1931 sa z dôvodu hromadného odchodu členov do Čiech rozišla aj organizácia Komunistickej strany. Kríza vrcholila roku 1933, keď robotníci zarábali okolo 160-170 Kčs mesačne. Od roku 1932 však robotníci dostávali mzdu len vo forme poukážok, na základe ktorých si mohli kúpiť najnutnejšie životné potreby v miestnom obchode. Roku 1937 sa v pohraničí celej republiky začali stavať obranné objekty, na čo vojenská správa potrebovala veľa štrkovín. Závod dostával veľké štátne objednávky, výroba sa rozprúdila a kamenári sa začali vracať z Čiech naspäť do obce. V ďalšom roku však obec pripadla na základe viedenskej arbitráže Maďarsku. Po vypuknutí druhej svetovej vojny boli na front posielaní najmä robotníci, u ktorých sa zistila politická činnosť proti zriadeniu (počúvanie ruského alebo londýnskeho rozhlasu). Roku 1942 sa v Konrádovciach zriadilo kino. V nasledujúcom roku bol závod vyhlásený za vojensky dôležitý a všetci robotníci boli donútení skladať prísahu vernosti maďarskému štátu. Zárobky kamenárov boli však počas druhej svetovej vojny veľmi slabé. Roku 1944 bolo do obce dopravených mnoho Židov a Rumunov v rámci oddielov pracovných táborov. Rozoberali pohraničné objekty, ktoré boli vybudované ešte za ČSR a pracovali tiež v kameňolome. Obec obsadili vojaci Červenej armády 21. decembra 1944 bez bojov. Roku 1945 sa v kameňolome začalo s výrobou náhrobných kameňov a čadičových pomníkov pre padlých hrdinov sovietskej armády. Tunajší kamenári vyrobili pomníky vo Zvolene, Krupine, Rimavskej Sobote, Lučenci, Banskej Bystrici a vo všetkých okolitých obciach. Viac ako polovica celého chotára bola ešte v tom čase majetkom firmy Korlátskych bazaltových lomov a 75% obyvateľstva tvorili robotníci. V nasledujúcom roku sa založil Robotnícky športový klub. Na podnet mládeže obce sa v roku 1947 začala výstavba kúpaliska a otvorila sa aj materská škola. Roku 1948 sa po „víťaznom februári“, ktorý priniesol politickú zmenu, zúčastnili miestni obyvatelia prvomájových osláv v Jesenskom. Do programu prispeli alegorickým vozom, ktorý znázorňoval prácu v kameňolome. Obec s bohatými tradíciami robotníckeho hnutia, a aj v niektorých menších mestách regiónu, v tom čase ešte s chýbajúcou infraštruktúrou potrebnou na užitočné strávenie voľného času (kino, kúpalisko), sa v období socializmu začalo na okolí nazývať „ malou Moskvou “ (podobnú prezývku dostalo i župné mesto Salgótarján na druhej strane štátnych hraníc, ktoré má tiež bohaté banícke tradície, na jeho okolí fungovali uhoľné bane od poslednej tretiny 19. storočia). Z potomkov kamenárskych rodín sa v nasledujúcich rokoch stali čelní predstavitelia Komunistickej strany v okresoch Lučenec, Fiľakovo a Veľký Krtíš.

Kocky vyrobené v Konrádovciach sa na prelome 19. a 20. storočia používali na dláždenie ulíc veľkých miest Uhorska, ako Budapešť, Miškovec, Oradea a Arad v Rumunsku, Vršac a Noví Sad v Srbsku (Schafarzik 1904, 184). V medzivojnovom období boli najväčšími odberateľmi Československé štátne dráhy, štátne úrady v Senici, Ružomberku, Rimavskej Sobote, Košiciach, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Čadci, Žiline a kocky sa exportovali aj za hra-187