Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2011 - Acta Ethnologica Danubiana 13. (Dunaszerdahely-Komárno, 2011)

Tanulmányok - Agócs Attila: Történeti és néprajzi jegyzetek a nógrádi kőbányák történetéhez (Összefoglalás)

ný do závodu Slovenské bazaltové kameňolomy, ktorý bol neskôr pretransformovaný na podnik združujúci viaceré výrobne dlažobných kociek na strednom Slovensku: Bulhary, Hodejov, Šiatoroš, Tuhár, Zvolenská Slatina, Detva-Piešť a ďalšie drobné výrobne na dlažobné kocky a ostatný dlažobný materiál.25

4.2. Práca v kameňolomoch a produkty

V obci fungovalo od začiatku viac baní, ktoré však v prvých rokoch nemali nijaké technické vybavenie, pracovalo sa len ručne. Výrobky boli odvážané vozmi na blhovskú a šídsku železničnú stanicu. Postupne pootvárané bane mali vždy vajcovitý tvar, kopírovali formu ložísk čadiča. V roku 1913 sa šesť konrádovských baní rozprestieralo v línii jedného kilometra. Odhliadnuc od prerušenia medzi baňami III. a IV. vytvárali súvislý rad. Upätie baní bolo miestami široké 50 až 100 m v nadmorskej výške 382 m.n.m. Viedla tam úzkorozchodná priemyselná železnička na konský pohon (dĺžka - v roku 1907: 3 414 m, v roku 1913: 6 960 m), ktorá spájala jednotlivé pracoviská. Kamenári pracovali v tom čase pod drevenou kôlňou dlhou 654 m. Zmestili sa tam však aj kováčske vyhne (na pomedzí baní II. a III., a v bani VI.), v ktorých sa vyrábali, opravovali a ostrili kamenárske nástroje, ale aj sklady na depotové kamene. Boli tu vykopané aj dve studne pre robotníkov. Studňa spomínaná už v roku 1913 ako „staršia“, existovala na západ od bane č. IV. Novšia, vyhĺbená v bani č. II. po roku 1910, bola približne 15 m hlboká a bola po celej hĺbke vytesaná do čadiča. Z tejto základne sa produkty zvážali dvoma otvorenými zvážňami. Kratšia pracovala v bani č. I. a mala dĺžku iba 40 m. Dvojitá zvážňa - kamenármi nazývaná ľudovo brenz - bola dlhá 620 m a vedela za jeden deň prepraviť 100 banských vozíkov s objemom 2 m3. K jej hornej stanici, vybudovanej vo východnej časti bane č. IV, sa zbiehali koľajnice konskej železničky a jej dolná stanica bola prepojená s úzkorozchodnou železničkou o rozchode 750 mm. Plné vozíky posielané smerom dole ťahali opačným smerom prázdne. Vymieňali a odťahovali ich robotníci.26 Železnička bola pravdepodobne vybudovaná hneď po otvorení baní, veď Roheim ju pri zakladaní prvej konrádovskej akciovej spoločnosti v roku 1900 už odovzdával s ostatným majetkom. Merala 5,2 km a spájala bane so železničnou stanicou v obci Blhovce (bola to najbližšia stanica na trati Fiľakovo-Miškovec). Železnička mala stály spád smerom k Blhovciam približne 6-7 %o. Prírodný spád terénu sa v začiatkoch využíval na prevážanie smerom k stanici. Do kopca - smerom na Konrádovce - boli prázdne vozíky ťahané spočiatku koňmi. V roku 1906 sa vymenili v rámci rekonštrukcie trate drevené podvaly a o dva roky neskôr sa už uvažovalo o riešení ťahania súprav smerom hore parnými rušňami alebo rušňami s benzínovým motorom.

V hlásení z roku 1913 sa dočítame, že napokon sa vedenie rozhodlo v prospech benzínového motora, ktorý mal 18 konských síl a pri priemernej rýchlosti 5-10 km/h dosahoval ťažnú schopnosť 95-45 ton. K železničkám fungujúcim v baniach patrilo v roku 1907 spolu 167 vozíkov (z toho napríklad 108 banských vozíkov s drevenými skriňami, 2 vozíky slúžiace na prepravu osôb atď.).27 Pracovný poriadok železničky sa zachoval v tlačenej forme z roku 1941. V rozsahu 30 strán sa venuje popri základných bezpečnostných pravidlách prevádzky aj nariadeniam ohľadom signalizačného systému. Zriaďovanie vozíkov sa robilo ľudskou silou, maximálna dovolená rýchlosť súprav bola cez deň 12 km/h a v noci 6 km/h, jednotlivé

25 Pamätná kniha - 2. verzia textu, strany nie sú číslované.

26 (M, 1925 - Fiľakovo) - spôsob kódovania informátorov - pohlavie informátora: Z žena, M - muž, rok narodenia a súčasné bydlisko.

27 Budapesti... 1913, 9-10. a 1. strana prílohy č. 1: odborný posudok Ferenca Schafarzika o kameňolome, Kalmár 1908, 5, 31,33, 54-55.

177