Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2006-2007 - Acta Ethnologica Danubiana 8-9. (Dunaszerdahely-Komárno, 2007)

Tanulmányok - Viga Gyula: A táj hasznosításának változásai a Bodrogközben (Összefoglalás)

Najdôležitejšou podmienkou úžitku bola dobrá záplava: povodeň, ktorá pri jarnom odmäku priniesla bohaté nánosy, v podstate pohnojila stromy i sady. Zvlášť vtedy, ak rýchlo ustúpila a nemáčala dlho pôdu, ale živila stromy. Od 1950-tych rokov sem už neprichádzajú dobré vody, skôr škodia pôde: V oblasti, v ktorej sa vlievali vodné toky do Tise, zlikvidovali lesy a voda už neprináša niekdajšiu sprašnú, rašelinovú pôdu, ale neúrodné bahno.

Zmeny pestovaných druhov ovocia, rozšírenie náročnejšej ovocnej kultúry nie je jednoduché sledovať, ani názvy odrôd ovocia nám nepomôžu orientovať sa v tejto otázke. Tieto zmeny totiž jednotliví gazdovia neprevádzali v rovnakom čase, ovocné sady nezohrávali rovnakú úlohu v hospodárskej stratégii jednotlivých roľnickych statkov. Isté je, že najvýznamnejšie zmeny môžeme pozorovať pri odrodách jabĺk. Tradičné odrody boli neskoro zrejúce: oberali ich tvrdé, sotva dozreté a stávali sa konzumovatelnými počas jesene, resp. zimy.” Najznámenjšie odrody jabĺk boli: batul, bilaj piros, viaceré odrody rozmaring /rozmarín/, obľubovali hlavne húsvéti rozmaring /veľkonočný rozmarín/, kormos sadzové/, lapos alma /ploché jablká/, tarka piros /strakaté červené/, paraszt sóvári /sedliacke solivarské/, beregi sóvári, nemes sóvári, ján' csécsii, zöd lapos /zelené ploché/, ontário, parmin, rétesalma /štrúdľové jablká/, törökbálint a jonatán. Hrušky: búzával érő /s pšenicou zrejúce/, szőkekörte /plavé hrušky/, mézkörte /medové hrušky/, császárkörte /cisárske hrušky/, vilmoskörte /viliamky/, muskotály, disznószar körte. Odrody sliviek: berbenci (berbencei), besztercei /bystrické/, duránci, veres szilva /červené slivky/, ringló /ringloty/. Aj dnes takmer divo rastie gömbölyű szilva /guľatá slivka/ - zhotovovali z nej hlavne pálenku, každý rok bohato rodí

Sušenie bolo pred prvou svetovou vojnou obyčajným konzervačným spôsobom. V sadoch Tisza-kert pripravili do zeme vyhĺbené sušičky — tieto sa neskôr znovu objavili na dvoroch, resp. v záhradách pri obytných domoch.” Varenie lekváru bolo bežné až do 1970-tych rokov. Hoci vojenský opis Zemplínskej župy z roku 1780 spomína vo Veľkých Trakanoch murovanú pálenicuj4 o pálenie bol väčší záujem skôr len po druhej svetovej vojne.

S ovocím z Medzibodrožia bol intenzívny obchod jak smerom k susedným oblastiam, tak i smerom k regiónom Dolnej zeme, chudobným na ovocie. Na začiatku 1990-tych rokov starší informátori ešte spomínali z čias svojho detstva na plte, plávajúce po Tise, prichádzajúce od Máramarosu a Rahó a viezli náklad dreva až dole po Segedín. Pltníci kúpili ovocie od medzibodrožských gazdov a v košoch ich viezli ďalej predávať na Dolnú zem. Po viedenskej arbitráži nastal pokus o modernizáciu ovocinárstva v sadoch Tiszakert, avšak pre vojnu a neskôr pre nové vytýčenie hraníc nepriniesol výraznejšie výsledky.15

Aj kolektívne hospodárstva zdedili ovocinársku kultúru sadov Tisza-kertek: Na konci 1960-tych rokov bolo ešte asi 15.000 ovocných stromov na približne 100-hektárovej rozlohe týchto sadov v Trakanoch. Bol taký rok, že len družstvo v Malých Trakanoch predalo z Tisza-kertek 15-20 vagónov sliviek a asi 100 vagónov jabĺk (1000 metrických centov). Aj v čase JRD obnovovali ovocné stromy, pretože staré odrody ovocia sa na trhu 32 33 34 35

32 Viď. Viga 1986, 181

33 Dobrossy 1969.; Trejbal 1973

34 Csorba 1990, 171

35 O obchode s ovocím sumarizujúc: Viga 1986, 175-205

151