Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2006-2007 - Acta Ethnologica Danubiana 8-9. (Dunaszerdahely-Komárno, 2007)
Tanulmányok - Viga Gyula: A táj hasznosításának változásai a Bodrogközben (Összefoglalás)
Pred reguláciou vodných tokov boli najlepšie zužitkovatelné plochy vyvýšeniny, ktoré - pretože mali piesočnatú pôdu - zabezpečovali predovšetkým produkciu raži. Pretváraním krajiny — diferencie medzi využívaním bezzáplavových plôch a záplavových oblastí sa stávali druhotnými — vzrástla aj úloha pestovania pšenice oproti tradicionálnemu pestovaniu raži na pieskových vyvýšeninách. Postupným vynechávaním úhora sa od prelomu 19.-20. stor. rozširovalo aj pestovanie okopanín a siatych krmovín, tieto však na mnohých miestach - v medziach používania dvojpoíného systému, dostali miesto na piesčitých pôdach striedavo s ražou. Aj v inej súvislosti sa menila funkcia predtým dominantných pieskových vyvýšenín: zo záhrad v intraviláne sa sem dostal tabak, melón a iné okopaniny, ktoré aj v iných miestach vytlačili predtým životne dôležité zemiaky.21 Po vzniku kolektívnych hospodárstiev a rozpade roľníckych hospodárstiev sa na týchto piesočných kopcoch, sotva vystupujúcich z krajiny objavujú drobné vinohrady, ktoré sa aj na takých miestach pokúšajú rozšíriť túto intenzívnu kultúru, kde ju predtým nepoznali. 3. Ovocinárstvo Výskumy Márie Belényesyovej dokazujú, že na území Maďarska bolo už v dobe Arpádovcov jedným z najdôležitejších miest výskytu ovocných stromov záplavové územie väčších riek, predovšetkým Dunaja a Tise, kde sa popri - takmer divo rastúcich — slivkových a hruškových pobrežných hájov najskôr objavujú aj ohradené ovocné sady. Tieto pestovateľské strediská mali v podstate až do regulácie vodných tokov v 19. stor. rozhodujúci význam a vo východnej polovici kraja mohol náš ľud využívať takmer len divo rastúce skupiny ovocných stromov v záplavových alebo pobrežných úsekoch.22 Podľa Károlya Galgócziho: „Pobrežie Tise na oboch brehoch počnúc hore od Máramarosu v oblastiach Beregh-Ugocsa, Užhorod, Zemplín, potom aj v Szatmári a Szabolcsi vytvára celé jablčné sklady...“. Vlhkú záplavovú pôdu obľubovali najmä slivky, jablone a hrušky.23 V Medzibodroží - ako sa o tom zmieňuje János Lippai roku 166724— sa urodilo veľa ovocia, avšak v početnom stave ovocných stromov boli v jednotlivých usadlostiach veľké rozdiely: oproti hojnosti v dedinách pri vode alebo pri rieke ľud v usadlostiach, ktoré neboli pri vode sa dostal k ovociu nanajvýš pre vlastnú spotrebu, ale určite boli odkázaní aj na dovoz. Na existenciu ovocných sadov v stredoveku stačí spomenúť niekoľko údajov. Napr. o Malom Újlaku (Kis-Újlak) sa v Liber Redituum roku 1623 spomína: „Je jeden pekný ovocný sad pri rybníku, ktorého susedom je na jednej strane záhrada Pána, na druhej strane potôčik.“25 Ten istý prameň spomina z Radu miestny názov Kortleves z Bačky Gywmölts közöt. Ovocné sady sa však mohli vyskytovať už aj v dávnejších storočiach na portách, gazdovstvách, resp. na pozemkoch. Podľa urbárskeho priznania z Veľkých Trakanov (1772): Niektorí majú ovocné stromy mimo svojho pozemku, viac-21 Piesočnaté vyvýšeniny boli uchovávateľmi (depozitmi) roľníckeho hospodárenia, silu ich pôdy bolo nutné neustále posilňovať prísunom živín. Ja osobne preto nepovažujem za prijateľný názor Balázsa Borsosa - prevzatý od Samu Borovszkého, podľa ktorého pred reguláciou vodných tokov by maštaľný hnoj nemal veľký význam. Viď Borsos 2000, 128, 348. pozn. 22 Belényesy 1955, 25 23 Galgóczi 1855, 283; Andrásfalvy 1975, 252 24 Cituje: Kuknyó 1973, 59 25 Liber Redituum Ecclesiasticorum Comitatus Zcmpleniensis, 122. pag. Výpisky Jánosa Romána mi poskytol Iván Balassa. 149
