Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2006-2007 - Acta Ethnologica Danubiana 8-9. (Dunaszerdahely-Komárno, 2007)

Tanulmányok - Viga Gyula: A táj hasznosításának változásai a Bodrogközben (Összefoglalás)

vanie lesov, ale aj ochrana lesov stále viac zmenšovala možnosti pasenia13). Od začiatku prvej tretiny 18. stor. máme už mnoho údajov o tom, že v chotári jednotlivých obcí v Medzibodroží sú veľmi rozdielne veľkosti i kvalita pasienkov a že ľud z usadlostí, ktoré mali malú rozlohu pasienkov, dával svoj vonku chovaný dobytok jednak do obcí s väčšou rozlohou, jednak do susedných žúp, najmä do žúp Užhorodskej, Szabolcs a Bereg.

Krmivovú bázu rozsiahleho chovu dobytka v Medzibodroží teda do polovice 19. stor. znamenalo rastlinstvo lesov a záplavových pastvín, resp. úroda sena na nezriedka zavodnených lúkach. Vyklčovanie lesov ako aj zmeny pomerov pasienkov a trávnatých porastov potlačilo do úzadia toto odvetvie hospodárstva. Neskôr, ked - koncom 1880-tych rokov — sa zmenila celková štruktúra využívania pôdy, sa popri extenzívnych pasienkových plochách (napr. Eszenke v povodí rieky Latorica, v blízkosti obce Zatín) ktoré sa zachovali ako relikty a popri spoločných obecných pasienkoch sa stalo čoraz charakteristickejšie zimné ustajnenie dobytka. Po regulácii vodných tokov sa nezmenila predovšetkým štruktúra chovu dobytka, ale teritoriálne sa diferencoval význam tohto odvetvia: hospodársky predstih obcí s veľkými, prevažne pri vode sa rozprestierajúcimi pastvinami vzrástol oproti usadlostiam s malými pastvinami. Chov dobytka vo väčšej časti dedín obmedzovala malá rozloha pastvín, tieto sa spojili s blízkymi usadlosťami - sprostredkovaním urbárskych spoločenstiev, resp. pastevných združení — na pasenie dobytka v chotároch iných obcí. Dediny pri Latorici si prenajali pastviny, resp. právo ma pasenie aj za vodou /Beša, Cičarovce a v chotároch iných dedín pri rieke Uh). Podobné spoločenstvo usadlostí Horného Medzibodrožia a oblasti pri Uhu vzniklo od druhej polovice 19. stor., ktoré sa týkalo lúk, resp. obchodu so senom, pretože súčasne s úpravou vodných tokov sa rozširujúca plocha siateho krmiva nevyriešila celkom problémy s chovom kŕmnych zvierat, resp.jaloviny, ktoré šli na trhu dobre na odbyt. Takmer každú možnú plochu sa snažili využiť na pasenie a na kosenie sena: v dobe dvojpoľného a trojpoľného systému pásli na úhore, do zavedenia kolektívneho hospodárenia bolo všeobecne rozšírené pasenie na strnisku, ktoré najviac využívali na konci žatvy na pasenie teliat. V mnohých súvislostiach závisel na lokálnych podmienkach pasenia a lúčneho hospodárenia proces zmeny plemena chovaných zvierat.

V priebehu rekonštrukcie stavu pred reguláciou vodných tokov, podobne aj v súvislosti s využívaním zmenenej krajiny musíme upozorniť na to, že štruktúru tradičného roľníckeho hospodárenia v Medzibodroží si musíme predstaviť ako pružný systém. Podľa môjho chápania, činnosť roľníkov pred reguláciou vodných tokov v Medzibodroží mohla charakterizovať akási „pulzujúca”, vodnému režimu, periodicky sa meniacim lokálnym podmienkam zodpovedajúca a k nim sa v detailoch prispôsobujúca hospodárska stratégia, čiže je podstatne zložitejšia, rôznorodejšia než ten statický obraz, za aký ho naša národopisná veda o hospodárení na vodnatých územiach — včetne s rožličným využívaním - považuje14 Zatiaľ môžeme len tušiť, že pomery pasenia a získavania krmiva sa tiež mohli meniť, prispôsobiac sa vodnému režimu v jednotlivých rokoch a k cyklom počasia. Podrobnejšie objasnenie týchto javov však bude úlohou ďalších výskumov.

13 Viga 1996, 11-41.

14 Údaje Tibora Bellona dosvedčujú, že v 18. stor. aj v Nagykunságu menilo predstavenstvo - zodpovedajúc vždy aktuálnemu stavu pasienok - pre stáda rozlohu na pasenie (Bellon 1996, 111-141).

146