Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2006-2007 - Acta Ethnologica Danubiana 8-9. (Dunaszerdahely-Komárno, 2007)

Tanulmányok - Viga Gyula: A táj hasznosításának változásai a Bodrogközben (Összefoglalás)

1. Rôzna nadmorská výška a z toho vyplývajúce vodnatosť

2. Charakter reliéfu usadlosti

3. Príslušnosť ku geografickému mikroregiónu.

Na základe prvých dvoch rozlišuje ostrovnú usadlosť, usadlosť na brehu riek)’ a usadlosť pri úpätí vrchu (mád. szigettelepülés, folyóparti település, hegylábi település), ktorých zaradenie sa podľa jeho názoru môže vyriešiť pomocou tretieho činiteľa, a to na základe geografických mikroregiónov5. Nezaškodí ovšem upozorniť na dôležité ponaučenie ekologického prístupu, že rovnaké geografické prostredie neznamená v každom prípade aj rovnakú koreláciu, rovnakú kultúru.4 Z hľadiska našej témy je rozhodujúce zdôraznenie toho, že geografické danosti neboli v Medzibodroží nemenné. Formovanie krajiny, pretváranie jej detailov tu bolo dlhým, niekolkostoročným procesom, ktorého zavŕšením a — dodnes pôsobiacim - ukončením sú veľké zásahy do hrajiny v druhej polovici 19. stor., úprava vodných tokov a odvodňovanie, ktoré vo viacerých etapách pretvárali systém dovtedajšieho hospodárenia.

Ľud, žijúci v Medzibodroží sa svojím spôsobom života prispôsoboval danostiam krajiny, zároveň však časť jeho činnosti - predovšetkým produktívne hospodárenie a pracovná kultúra - boli v ambivalentnom vzťahu s ekologickým prostredím. Produktívne hospodárenie a bezprostredné formy využívania okolitej krajiny sa v živote jednotlivých usadlostí vzájomne dopĺňali. Tento dvojaký vzťah historicko-geografický a národopisný výskum zjednocuje v systéme hospodárenia v záplavovej oblasti, rozlišujúc pritom jeho ranú, diferencovanú (13.—15. stor.) a neskoršiu, komplexnú formu. Podľa Sándora Frisnyáka sa Medzibodrožie pod zdanlivo homogénnym povrchom členilo na dve morfologické úrovne: na záplavové oblasti a na bezzáplavové piesočné ostrovy. Ľud, žijúci v tejto oblasti sa obe snažil racionálne využívať. Od obdobia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny do konca 19. stor. bolo využívanie krajiny veľmi rôznorodé, v podstate sa však členilo na obytnú a hospodársku funkciu. Obytná funkcia sa obmedzovala na miesta bez záplav, na úrovne tzv. pradávnych usadlostí, kým hospodárska činnosť sa rozprestrela na celý kraj. Zhodne s prírodno-geografickou diferenciáciou sa členili aj hospodársko-geografické javy.5 Hoci pred reguláciou vodných tokov veľké plochy pokrývala voda (príležitostne i trvalo zavodnené plochy), predsa bolo hospodárenie rozmanité, diferencované. Popri mysoch, potokoch, mŕtvych ramenách, močiaroch, rozvetvujúcich sa z riek, sa prevádzalo diferencované záplavové hospodárenie (rybárstvo, číkárstvo, získavanie pálky a trstiny), lesné hospodárenie. Na rozľahlých lúkach a pastvinách sa chovali zvieratá, na vyšších, bezzáplavových úrovniach hlavnú formu obživy znamenalo omé hospodárenie, na svahoch kopcov a pieskových dún vinohradníctvo a ovocinárstvo.6Rôzne formy využívania krajiny sú historické procesy, ktoré sa môžu pochopiť v rámci dejín jednotlivých obcí a mikroregiónov. Toto všetko je oveľa zložitejšia štruktúra, než aby sme sajú pokúsili vysvetľovať postupujúc od starších postupov smerom k modelu zložitejšej pracovnej kultúry a roľníckeho spôsobu života. Tradícia prechovávala rôzne spôsoby prispôsobovania sa, z ktorých si dané spoločenstvo každej doby v určitej usadlosti mohlo zvoliť - hoci aj periodicky sa meniacu — stratégiu prispôsobovania sa k podmienkam svojho životného prostredia. Toto prostredie bolo naviac aj spoločensky diferencované: počnúc stredovekom bolo cieľom 3 4 5 6

3 Borsos 1994, 310-326. Viď Ebner (Gönyey) 1925.

4 Krocbcr 1931, 250; Frakc 1962, 53-55.

5 Frisnyák 1990, 227.

6 Boros 1994.

144