Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2005 - Acta Ethnologica Danubiana 7. (Dunaszerdahely-Komárno, 2005)
Tanulmányok - L. Juhász Ilona: A permonyik. A bányaszellem és bányamanó egy gömöri bányásztelepülés, Rudna hiedelemvilágában (Összefoglalás)
Zsigmond Szendrey sa takisto na stránkach časopisu Ethnographic/ zaoberá otázkou predstavy banského ducha a vymenúva jeho názvy: banskú príšera, banský pastier, banský trpaslík a birgej. Podotýka: „Poznajú ho od Sedmohradska po Satmársku a Máramarošskú župu, na Hornej zemi a v každej baníckej oblasti. Obvykle je to drobný mužík, v Börzsönyi bezhlavý trpaslík, ale vo Veszprémé a Verespataku obor, v Bucsume sa zase objavuje v rôznych zvieracích podobách.” Szendrey pri charakteristike banských duchov píše, že sa objavujú aj v skupinách, v rodine, dokonca žijú rodinným životom, majú manželku a deti (Szendrey 1938). V diele Magyar Simplicissimus (Maďarský Simplicissimus), pripisovanom nemeckému hudobníkovi a spisovateľovi Danielovi Speerovi a redigovanom Józsefom Turóczi- Trostlerom, opisuje autor ako vlastný zážitok príbeh, ako sa v Banskej Štiavnici stretol s banským škriatkom, keď spolu s baníkmi sfáral do hlbín zeme: „Chvíľu sme pozorovali prácu, potom sme kráčali ďalej. Môj sprievodca toľko rozprával o strašidlách a o horských alebo šťastie prinášajúcich škriatkoch, že som sa už skoro bál. O hodinu sme sa dostali do najhlbších častí a tu som videl dvoch ľudí (vždy zvyknú pracovať vo dvojici), ako sa na kolenách modlia. Zdesil som sa, lebo môj sprievodca ich nepozdravil a dokonca prstom a rukou mi naznačil, aby som aj ja bol ticho. Po chvíli, kým srne stáli, práve keď znovu vzali do rúk mlaty a aj môj sprievodca ich pozdravil už vyššie spomenutým spôsobom, zrazu sme uvideli asi piaď vysokého človiečika, ktorý mal podobu baníckeho mládenca, nesúceho v ruke lampáš, ubijačku a dláto! Podišiel k druhej, asi na siahu vzdialenej skale, potom sa vrátil a takto sa ukázal päťkrát po sebe. Môj sprievodca skríkol: „Šťastie nahor, na ubijačku, na dláto!” Dvaja muži odpovedali: „Pánboh daj!" a celou silou začali pracovať mlatom na mieste, kde sa pred chvíľou ukázal človiečik. A po pol siahe dolovania našli ako steblo slamy hrubé rýdze striebro, známym spôsobom zarastené v skale. Padli na kolená, aj môj sprievodca, a modlili sa. Nasledoval som ich príklad a pomodlil som sa jeden otčenáš. Povedali, že som šťastný človek a z celého odloženého kameňa mi dali taký kúsok, aký pri všetkej zodpovednosti mohli dať. Odhadovali, že môže mať hodnotu asi tak štvrť toliara. Ja som veru svoj toliar, ktorý som vydal, neľutoval, lebo som mohol vidieť horského škriatka, o ktorom som predtým už toľko počul.” (Turóczi Trostler 1956, 233) Pál Nemesik vo svojej práci o baníckom živote v maďarskom Borsodnádasde sa zaoberá aj rozprávaniami, poverovými poviedkami baníkov. Banských škriatkov predstavuje ako bytosti, ktoré baníkom prekážajú v práci a spôsobujú mnoho nepríjemností. Obvykle stavajú baníkom prekážky v práci, ..môžu im zahasiť kahany, vypijú im pitná vodu, zjedia im chlieb a strašia ich pri práci". Uvádza, že ich poznali v rôznych baniach pod rôznymi menami: niekde ich nazývali bermakli, inde banský trpaslík, banský duch, na iných miestach ho spomínali ako banskú príšeru alebo banskú dušu. Svojským spôsobom, v duchu komunistických ideologických požiadaviek svojej doby, chápe a charakterizuje banských škriatkov: „Nie je náhodným javom to, že baníci si kedysi mysleli, že banský duch chodí po bani s takým istým baníckym kahanom ako niekdajší „banskí kapitáni”. Neskúsený, zastrašený, duševne i fyzicky vykorisťovaný baník nie náhodou stotožňoval predstaviteľa nadprirodzených mocnosti, banského ducha s reálnou osobou, symbolizujúcou vykorisťovanie, s niekdajším banským kapitánom. V jeho vzťahu k obom bol najsilnejším pocitom strach. Z tohto strachu pramenila aj jeho vynútená poslušnosť až dovtedy, kým sa nedostal na vyšší stupeň osvictcnosti a takmer súčasne zhodil zo seba dvojité jarmo, duševnú závislosť voči nadprirodzeným silám a z vykorisťovania prameniacu závislosť voči predstaviteľom vládnucej triedy." (Nemesik 1961,42) 78
