Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 2000-2001 - Acta Ethnologica Danubiana 2-3. (Dunaszerdahely-Komárom, 2001)
1. Tanulmányok - Paládi-Kovács Attila: Természeti tájak és nyelvhatárok a régi Felső-Magyarországon
dos megyékben élő szász népcsoportok a 20. század elején is őrizték német öntudatukat és griindler dialektusaikat. A nyelvhatárokkal elkülönült néptömbök között, s azokba ékelődve kisebb enklávék, nyelvszigetek éltek az elmúlt századokban. A „német jogon“ (ius Teutonicum) telepített irtásfalvak, soltésztelepek és a „vlach jogon“ (ius Valachorum) keletkezett pásztorfalvakban német, ruszin, lengyel és szlovák lakosok éltek. Cseh kolónusok hulláma érte el Észak-Gömört a 15. és a 17. században. Lengyelek telepítése még a 18. században is folyt. A nyelvszigetek zöme a 18-19. században a környezet többségi népéhez, északon a szlovákhoz, délen a magyarhoz asszimilálódott. Legtovább az izolált “ökológiai fülkék”, kis “életkamrák” őrizték meg eredeti nyelvüket, nyelvsziget jellegüket. Geografické oblasti a jazykové hranice vo volakedajšom Hornom Uhorsku Résumé Severná časť Hornej zeme je pôvodne všeobecnozemepisným regiónom a severná oblasť Karpatskej kotliny je v maďarskom jazyku známa už od polovice 16. storočia ako Horná zem alebo Horné Uhorsko. Z historicko-geografického a geomorfologického hľadiska sa Horná zem delí na dva subregióny (severná Horná zem a južná Horná zem), medzi ktorými sa tiahne pohorie bohaté na rudy, Slovenské rudohorie a Jávorié. Prevládajúci druh stromu v oblasti južnej Hornej zeme je dub, v oblasti vysokej Hornej zeme je smrek a v prechodnej oblasti je buk. Obľúbeným stromom Maďarov je dub, a Slovákov buk. Hranica výskytu dubu plstnatého a javora tatárskeho určuje zhruba hranicu pestovania viniča, pšenice a kukurice. Táto fýtogeografícká hranica (Nitra - Levice - Šahy - Tomaľa - Moldava nad Bodvou - Košice) je počas stáročí zároveň jazykovou hranicou a hranicou hustoty obyvateľstva. Súhrn fyziografických hraníc vyznačil charakteristickú skupinu pohraničných čiar sociogeografie. V tomto pohraničnom pásme sa nachádzajú početné ekologické ’’životné priestory”, ktoré priaznivo vplývali na vznik a zachovanie enkláv. Zdá sa, že vo východnej časti regiónu, pod ktorým rozumieme v užšom zmysle slova Horné Uhorsko, je medzi fyziografickými, etnickými a jazykovými hranicami významná súvislosť. Na úseku Rožňava - Jasov - Košice sa maďarské jazykové územie hraničilo s významným nemeckým obyvateľstvom (viď 1. mapa). V hornom údolí riek Gelnica a Bodva vznikla v 13.-14. storočí menšia kotlina spišských Sasov (Smolník, Gelnica, Švedlár). Saské etnické skupiny, ktoré žili na juhu Spišskej župy a v susedných župách aj na začiatku 20. storočia si zachovali svoju nemeckú identitu a griindler dialekt. Medzi národmi, ktoré boli oddelené jazykovými hranicami, existovali v predchádzajúcich storočiach menšie enklávy, jazykové ostrovy. V šoltýskych, kopaničiarskych osadách založených na ’’nemeckom práve” (ius Teutonicum) a v pastierskych osadách založených na valašskom práve (ius Valachorum) žilo nemecké, rusínske, poľské a slovenské obyvateľstvo. Česká kolonizačná vlna sa na územie Gemera dostala v 15. a 17. storočí. Presídlenie Poliakov prebiehalo ešte aj v 18. storočí. Väčšina jazykových ostrovov sa v 18.- 19. storočí prispôsobovala k väčšinovému etniku svojho okolia, na severe k Slovákom, a na juhu k Maďarom. Svoj jazyk a svojský charakter jazykového ostrova si najdlhšie zachovali izolované tzv. ’’ekologické oblasti” malé ’’životné priestory”. 172
