Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)
Kisebb közlemények - Ág Tibor: A szlovákiai magyar népballada-kutatás múltjából
Acta Ethnologica Danubiana 1 (1999), Komárom-Komárno Dvoj dvorový typ dedinskej usadlosti ako vývinový prvok štruktúry usadlostí vo Vojvodine Imre Harkai Usadlosť je súborom obytných budov a pracovných priestorov usporiadaných v priestore, ktoré patria určitej skupine ľudí (Új Magyar Lexikon 1962, 894). Rozlišujeme uzavreté (rozumej: celistvé, pozn. prekl.) a delené usadlosti. Delenými usadlosťami nazývame tie usadlosti, kde pozemok, na ktorom stojí obytný dom, je oddelený od hospodárskeho pozemku. Vychádzajúc z tejto definície môžeme aj uzavreté usadlosti ponímať ako delené v prípade, že pozemky sú oddelené, ale zároveň patria jednej domácnosti. Spomínané typy usadlostí sa v maďarskom národopise stali známe pod názvom kétbeltelkes település (dvojdvorová dedinská usadlosť). V novšej literatúre sa delenie usadlostí redukuje na dva typy, delenie v rámci intravilánu predstavuje dvojdvorový typ dedinskej usadlosti a delenie v rámci extravilánu, chotárna usadlosť, ktorá pozostáva z tane (= chotárne sídlo) a príslušenstva (Bárth 1996, 59). Existencia dvoj dvorového typu dedinských usadlostí vo Vojvodine sa v maďarskej národopisnej spisbe dlho nespomínala. István GyörfFy usúdil, že: „Na juh od Maruše v Banáte, ďalej v oblasti Báčky sa nachádzajú nové usadlosti, ktoré vznikli v 18. storočí. Tieto sa neosídľovali podľa záhradného systému kertes rendszer, ale podľa inžinierskych plánov do geometrickej formy. Nakoľko však aj k týmto, pôvodom novým poľnohospodárskym mestám patrí systém chotárnych sídel, musíme ich považovať za reminiscencie záhradných usadlostí kertes település (Györffy 1943, 86). Juhoslovanskí vedci, ktorí sa zaoberajú problematikou usadlostí, problematiku delených usadlostí nespracovali. Branislav Kojič predstavuje na rôznych mapách Báčku a Bánát ako oblasti s plánovitými usadlosťami, kým Sriem ako oblasť s nepravidelnými, ale do ulíc usporiadanými sídlami [ušorena naselja - reťazové dediny]. Vychádzajúc zo štruktúry pôdorysu sídel rozlišuje tri typy (Kojié 1973, 163): 1. Pravidelné, plánovité sídla, pri ktorých môžeme sledovať jasné regulácie pôdorysu. Sú to sídla so šachovnicovým pôdorysom. 2. Polopravidelné, plánovité sídla, ktoré v porovnaní s prvou skupinou predstavujú menšie odchýľky. Nepravidelnosti môžeme prisúdiť miestnym podmienkam a „neodbornej terénnej práci technických pracovníkov”. Takéto sídla tvoria viaculicové dediny s obdĺžnikovými pozemkami. 3. Nepravidelne usporiadané sídla s takou sieťou ulíc, pri ktorej nie je možné v súvislosti s rozvojom osídľovania sledovať geometrickú, pravouhlú charakteristiku. Jedná sa o také osídlenia, „v ktorých je citeľné úsilie o rovné ulice”. Takéto usadlosti môžeme nájsť v Srieme. Takéto usadlosti tvoria reťazové dediny. Pre Branislava Kojiča sú prvé dve skupiny charakteristické pre typy sídel v oblasti Báčky a Banátu, ktorých geometrická kompozícia je výsledkom zvonku pôsobiacej rakúskej technickej intervencie. Ljubinko Pušič vidí exaktné ukazovatele vývoja mestského verejného poriadku v urbánnych štruktúrach. Na základe toho majú sieť ulíc, bloky, pozemky a námestia v každom štádiu vývoja svojskú charakteristiku. Transformovanie siete ulíc najviac hovorí o zmenách urbánnych štruktúr. Priznáva, že v centre skoro každého vojvodinského sídel, poľnohospodárskeho mesta a mesta sa nachádza priestor, ktorý poukazuje na pôvodný spontánny vývoj. Z neho 97
