Liszka József (szerk.): Az Etnológiai Központ Évkönyve 1999 - Acta Ethnologica Danubiana 1. (Dunaszerdahely-Komárom, 2000)

Tanulmányok - Lukács László: Észak-déli kapcsolatok

Meno Jarábek je české meno. Z Lovasberényu prišiel Ferenc Jarábek s pokladom, v truhlici si priniesol peniaze. Ďalší potomok, Lajos Sáska (nar. r. 1921) takto vyrozprával históriu rodiny Jarábekovcov:

Počas napoleonských vojen po bitke pri Győri, kedy napoleonské vojská rozbili obranu, vojenský zásobovateľ cisárskeho vojska Ferenc Jarábek sa spolu s vojenskou pokladnicou nevrátil domov do Čiech, kedze tam boli napoleonovci, ale usadil sa v Lovasberényi. Neskôr si doviezol z Čiech svojho bratranca Jozefa Jarábeka, ktorému v Malej nad Hronom zakúpil 180 katastrálnych jutár pôdy. Z tých peňazí, ktoré si so sebou priniesol z napoleonskej vojny. V 1849-om, keď kozáci prepadli dedinu, preborili Jarábekovcom stenu pri peci, tam uňho našli jednu truhlicu plnú strieborných peňazí a zobrali ju so sebou. Že bol zámožným, to dokazuje pozemková kiúha, mal 10-12 hektárov pôdy. Moja matka bola Margit Jarábeková, starý otec bol Gáspár Jarábek, ktorému v Malej nad Hronom kúpili zem.

V Nesvadoch mal jeden učiteľ, ktorý tam žil v minulom storočí tiež meno Jarábek. Teraz sú rodiny menom Jarábek v dedine všetky príbuzné. Ferenc Jerábek mal dve manželky. Jeho prvej žene sa narodilo jedno dievča, Borbála. Tá sa vydala za paholka menom Kotolácsi. Druhej manželke sa narodili štyri deti, dve dievčatá, medzi nimi aj Mária. Borbála mala od Kostolácsiho dvoch synov, Gáspára a Károlya. Károly si zobral za ženu Máriu, nevlastnú sestru, z druhého maželstva Ferenca. Ferenc Jerábek tam ostal v Lovasberényi.

V matričných zápisoch poľnohospodárkeho mesta Lovasberény som našiel rodinu Jarábekovcov (Stader 1993, 117). József Jarábek (1751—1789) zanechal za sebou dve maloleté deti, Imreho (nar. r. 1784) a Júliu (nar. r. 1786), keďže Anna (nar. r. 1778) tretie dieťa, zomrelo štyri dni po narodení. Je možné, že malohronský strýc, bezdetný Ferenc Jarábek si k sebe zobral a adoptoval Imra, ktorý osirel ako päťročný. V protiklade s rozpomienkami potomkov, v 1809- om roku nie Ferenc, ale 25-ročný Imre sa mohol zúčastniť v bitke pri Győri.

Aj vandrovanie remeselných tovarišov prispelo k vytváraniu vzťahov medzi - často veľmi vzdialenými - územiami. Putovanie mladšieho brata svojej prastarej mamy Erzsébet Taposky (nar. r. 1886) obuvníka Jánosa Taposku viedlo zo Zámolyu do Košíc, kde si založil rodinu, usadil sa. Spomedzi jeho detí si Jancsiku zobrala k sebe bezdetná teta Éva Taposka v 1890-tych rokoch do Zámolyu. Jancsika po krátkom čase vo svojich šiestich rokoch zomrel na záškrt v Zámolyi. Kvôli tomu nešťastnému prípadu sa prerušili rodinné styky s košickými príbuznými. András Harangozó (nar. r. 1880), kolársky tovariš z Csákváru, sa po štrnásťročnom vandrovaní ešte pred 1. sv. vojnou usadil v žitnoostrovnej Zemianskej Olči (Komárňanská župa), kde najskôr pracoval ako kolár na panskom majetku, potom sa stal obecným kolárom. Po vypuknutí vojny tri susedné obce žiadali oslobodiť ho spod vojenskej povinnosti, aby mali kolára. V roku 1920, následne po trianonskej mierovej zmluve, ho Česi „prehodili” cez hranicu, preto sa presťahoval späť do Csákváru.

Významnú úlohu v kontaktoch medzi severom a juhom hrali každoročne sa opakujúce poľnohospodárske sezónne práce (Sárközi 1972, 321-381; Demeter 1984, 221-234). O sezónnych robotníkoch, ktorí pracovali na poľnohospodárskych panstvách a prichádzali zo vzdialených oblastí, máme údaje už z druhého desaťročia XIX. storočia. V Elôszállási (Stoličnobelehradská stolica) na panstve rádu cisterciánov o výmere 34 000 kh v 1814-om roku zamestnávali 88 slovenských sezónnych robotníkov z Horného Uhorska pri prácach so senom (kosenie, zber). Sezonárov po skončení práce vyplatili v jednej čiastke, v posledný deň ich pohostili slávnostným obedom, potom s vedúcimi pracovných skupín spísali zmluvu aj na budúci rok. V 1814-om a 1815-om roku na panstve pracovali slovenskí sezónni robotníci dva mesiace. Prepustili ich po zbere sena, teda pri žatve ich už nezamestnali. Vieme aj to, že sezónnych robotníkov viezli ľoďou do Dunapentele, odtiaľ ich potom prepravili vozmi (Farkas 1965, 150). Z Oravskej a Trenčianskej stolice slovenskí, z českého Reichenbergu nemeckí sezonári pracovali v r. 1848-49 na majeroch medzi Adonyom a Ercsim. Z adonyskej matriky zomrelých rímsko-katolíckej farnosti

42