Edvard Beneš elnöki dekrétumai, avagy a magyarok és németek jogfosztása

Resumé

útvar, akým bola monarchia a nepriniesol hospodársky ani kultúrny rozvoj, nepriniesol pokojný proces zburžoáznenia, nezabezpečil regiónu strednej Eupópy mier, ale spôsobil hospodársku a politickú nestabilitu, tu i tam prepukajúce etnické nepokoje, dodnes pretrvávajúcu neistotu, vzájomné podozieranie, nepretržitý strach a ludské utrpenie (vid krvavé udalosti na území rozpadnutej Juhoslávie). Československo sa rozpadlo dvakrát, ale nerozbili ho „menšiny, hlavne Madari a Nemci", ako to predpokladá zavádzajúca povera o nezmyselnom princípe „kolektívnej viny". Na to, aby sme pochopili zlého ducha Benešových dekrétov, (ktorý nás prenasleduje dodnes) musíme poznať celú pochzbnú a protikladnú politickú dráhu E.Beneša. Svoj povestný polemický spis „Détruisez ľ Austrische-Hongrie!" (Zničte Rakúsko-Uhorsko!) vydal - už od mladosti pro francúzsky orientovaný Beneš - v roku 1916 v Paríži. Týmto „dielom" Beneš nasadil svoj politický tón, tón negativistického, úzkoprsého národného egoizmu. Už vtedy žil zárodok benešovskej myšlienky z roku 1945 (a nechýbal v ňom samozrejme ani sovietsky prvok)... „Vznik Československa nebol podnietený historickou nevyhnutnosťou, ale vojnovou pomstou víťazov. Jej vznik sa niesol výhradne v znamení mocenských záujmov... a práve preto bola republika od počiatkov poznačená pominuteľnosťou (...) Demokratické zriadenie bolo len vonkajšou formou, za ňou sa skrývala úplná národná samoúčelnosť a netrpezlivý nacionalizmus usilujúci o asimiláciu iných národov (...) Len takto je možné pochopiť,že v novovzniknutej Českej republike sa pod nadvládu 6,8 miliónov Čechov dostalo 3,5 mil. Nemcov, 1,07 mil. Madarov, 2 mil. Slovákov, 500 tisíc Ruténov a 200 tisíc Poliakov. Stalo sa tak na základe „práva na sebaurčenie", bez opýtania príslušných menšín, dokonca napriek ich protestom." (Ölvedi János: A felvidéki magyarság húsz éve). Benešovci nemali príliš v láske ani svojich slovenských bratov. „Nikdy ma nepresvedčia o tom, aby som uznal existenciu slovenského národa." Obaja (Beneš i Masaryk) považovali slovenský jazyk za nárečie češtiny. Je tiež typické,! ked nie príliš známe, že v roku 1918, ked vznikal „spoločný československý národný štát", „píše už 24.októbra predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula v liste Jászimu, že vyriešenie slovenského problému si sTubuje od mierovej konferencie." (Szarka L.: A méltányos nemzeti elhatárolódás..., Regio, 1990.1.64.) Do takej miery dôveroval predseda strany Duia štátotvorným partnerom Slováka M.R.Štefánika. Na takejto „dôvere" stavali nový spoločný štát. V kapitole l/A stojí za pozornosť Benešova zaťatosť a nezodpovednosť, s ktorou - ani napriek Hitlerovej poslednej výstrahe a múdrej rade anglického ministerského predsedu Chamberlaina nebol ochotný priznať sudetským Nemcom práva, ktoré im náležali.Hoci sa celý svet triasol, že vzápätí vypukne svetová vojna. (Čo Fíihrera veľmi nazúrilo a pravdepodobne do značnej miery ovplyvnilo jeho neskoršie rozhodnutia...) Druhá časť, ktorá sa volá „Diabolský plán a nevydarená realizácia likvidácie Madarov a Nemcov", ponúka podrobnú právnu a historickú analýzu dvoch najpočetnejších menšín v Československu a kalváriu, ktorú podstúpilo Židovstvo v rokoch 1944-1950. Predstaví a demaskuje Košický vládny program (tento satanský, totalitársky „scenár" genocídy), zákony a nariadenia SNR ako aj samotné „Benešove prezidentské dekréty". Autori jednotlivých textov objektívne poukazujú na anachronickosť, antihumánnosť a nezmyselnosť nespravodlivých ukrutností (zhabanie majetku, výmena obyvateľstva ako jedna z foriem etnickej čistky atd.) vykonávaných „v medziach zákona".Sovinistický a stalinistický teror prirovnateľný k fašizmu trestal na základe právnych noriem také „kolektívne viny", akých sa - ani Madari, ale ani Židia - nikdy nedopustili. Najsmutnejšie presláveným spomedzi dekrétov je dekrét č.33, ktorý vstúpil do platnosti lO.augusta 1945 a týkal sa odňatia občianstva, čím umožnil už nielen páchanie násilností, prenasledovanie, vysťahovávanie, postavenie materinskej reči mimo zákon, ale i de iure spôsobil, že v dôsledku neho sa československí Nemci a Madari stali vyhnancami. „Dekrét ostane naveky škvrnou na cti československého právneho poriadku." (Gyönyör József). Hromadné vraždy, o ktorých informujú K-Janics a M.Vicsotka, dodnes neboli vyšetrené, hoci tí, čo ich spáchali, žijú ešte i dnes... Tretia kapitola osvetluje skutočnosť, že v kruhu českých emigrantov v Paríži sa už na jeseň roku 1939 objavila myšlienka, že v prípade, ak Nemci prehrajú vojnu, sudetských Nemcov vysídlia. (Bola potrebná k týmto intolerantným úmyslom „kolektívna vina"?) E.Prinz podrobne analyzuje - v prvom rade na príklade sudetských Nemcov - Benešove dekréty z hľadiska medzinárodného práva. Podľa Otta von Habsburga vytvárajú dodnes neanulované Benešove dekréty nepríjemnú, zvláštnu a zvrátenú atmosféru medzi Českou republikou. Slovenskom a Európskou úniou. Vo štvrej kapitole môžeme byť svedkami ľudskej a politickej dráhy E.Beneša a Jánosa Esterházyho. „Jedného zo zakladateľov pražskej mafie" poháňala už v časoch, ked bol parížskym propagandistom, bezhraničný machiavellizmus. Jeho filozofia je jednoduchá a profánná: účel svätí 321