Nógrád Megyei Hírlap, 1998. december (9. évfolyam, 281-304. szám)
1998-12-02 / 282. szám
príloha novohradských novín _________ ________________ 2 . DECEMBER 1998. Sviatok čakania Advent V~eď čakáme niekoho keď čakáme milého hosťa: tak sa chystáme na jej príchod. Ženy upratujú, varia - a piekajú chutné jedlá a zákusky. Blížia sa Vianoce, sviatok lásky a pokoja: sviatok narodenia Pána Ježiša Krista. On prišiel k nám v tých prvých Vianococh, ako malé dieťa, chudobne aby nás zbohatnil, aby priniesol nám život, lásku a pokoj. Jej príchod čakáme znovu a máme sa chystal jiá Pánové navštívenie. Ako čakáme? Ako sa chystáme? V cirkvi tento čas sa nazýn’ame: Adventom. Pochádza z latinského slova "ad- venió ”, znamená príchod. Príchod Ježiša čakáme a chystáme sa na Jeho prijímanie. Symbolickým znakom je adventský veniec so štyrmi sviečkami: z ktorých tri má fialovú farbu a jedna ružovej farby. Farba fialová symbolizuje kajúcenie: ako sa máme stáť pred Pánom — s poníženým srdcom a s jakúcou. Máme byť očistené srdce, aby Pán Ježiš, keď príde mohol to naplniť Svojou láskou s pokojom a radosťou. Tri nedeľu pred Vianocami týchto sviečok zapneme. Ako Exupery povie v Malom Princi:”...aby som na Svoj príchod obliekal som do okrasu môjho srdca... ” Štvrtú nedeľu zapneme sviečku ružovej farby: čo symbolizuje radosti. Prišiel čas radosti kedy môžeme radovať sa blízkostiam príchodu Pána Ježiša. "Stojím pred dverami, a kto otvorí dvere, idem k nemu a budem s ním večerovat” - povie Pán Ježiš Ku našim stolom voláme milého hosťa: s kým chceme byť v spoločenstve. Keď voláme Pána Ježiša do našeho srdca, do nášho života, tak On naplní nás so Svojou láskou, pokojom a radosťou. Takto môže byť potom pre nás Vianoce ozajstný Sviatok. S úctou: Hilda Guláčiová Aj náš život je advent. Slovo y~!L„advent" znamená „príchod". Naša liturgia nás pozýva prežiť adventné obdobie v znamení prípravy na tri druhy Kristovho „príchodu". V Adventnom období sa môžeme zamerať na ten najdôležitejší z nich: advent ako stav očaká-vania Kristovho druhého príchodu. V tomto zmysle by každoročne sa opakujúce „adventné" obdobie malo byť pre nás ako „dolievanie oleja do lámp” (porov.ut 25,1-13), akoby „ znovunabíjanie batérií ” skrátka ako úsilie obnoviť sa (v očakávaní proroka Izaiáša a svätého Jána Kristitela) a znovu „vyrovnávať chodníky" (Iz 40,3). Alebo inak povedané, byť stále Božími bdelými služobníkmi, ktorí majú bedrá opásané a lampy zažaté ” (Lk 12, 35). Keď už sa nám „ oči zatvárajú ”, Boh nám ponúka advent ako takú duchovnú „kávu”... Jednoducho povedané, advent nás má priviesť k príprave na smrť. Smutné myšlienky? Prečo? Nedajme sa oklamať a zviesť názormi neveriacich ľudí, ktorí poberajú na život jedine ako na život tela a platí o nich t o, čo hovorí Pán Ježiš: „Blázon!" (Lk 12.20). Pre nás smrť je stretnutím s Kristom, zavŕšením všetkých našich očakávaní! Cnosť nádeje nám hovorí, že napriek všetkým naším slabostiam a nevernostiam ak v dobrom vytrváme do konca, bude to stretnutie také úžasné, aké si nevieme ani predstaviť. Poďme načerpať silu do tohto adventu. „ Pôjdeme do domu Pánovho ” prosiť o pomoc, aby sme boli pripravení, keď pôjdeme do domu Pánovho- toho definitívneho. "Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!" (Jn 14,2). Zo srdca Vám praje Tibor Benčík rímsko-katolický kaplan Znova skúša spevácka skupina Po znovuobnovení svojej činnosti znovu skúša le- giňská spevácka skupina. 11 členná skupina je zložená zo staronových členiek, ktorá jedenkrát týždenne v kultúrnom dome nacvičuje slovenské a maďarské ľudové piesne. Spevácku skupinu bez nároku na odmenu vedie Horváthová Otília, ktorá sa so svojimi speváčkami predstaví širokej verejnosti na jar budúceho roku. Pre našu slovenskosť sme nikdy neutrpeli žiadnu ujmu Aj predkovia pani Hlacsokovej sa narodili na Patvarciach Na Patvarciach ani v základnej škole nevyučovali slovenský jazyk a predsa v niekoľkých rodinách hovoria ešte aj deti po slovensky. Predkovia mnohých slovenských rodín odpočívajú v cintoríne, ktorí pred niekoľko sto rokmi v dávnej minulosti si tam postavili domy v tej časti dediny, ktorú dnes volajú stará časť. óvá. V 50-tich rokoch s viacerými inými rodinami ich dali na listinu kulákov. Zeme museli odovzdať štátu keď sa založilo družstvo v 59-tom posledný podpísali vstup do družstva a všetko museli dať Mihály Hlacsok a jeho manželka, staromanželia žijú v dorozumení 78 ročnej pani Hlacsokovej sa každý predok narodil na Patvarciach. Teta Zsuzsika i dnes si stráži prepúšťací list od debrecínskych husárov pre Jánosa Maczku maminho starého otca a otcovu fotografiu- Pála Medvegya z prvej svetovej vojny. Patvarský slováci boli evanjelici, majú aj malý kostolík, ktorý si dali obnoviť a držia si ho pekne, v poriadku pani Hlacsoková rodená Zsuzsanna Medvegyová. Si zaspomína, aj dnes s čistým umom. Býva spolu s manželom a synom na starom dvore, na ktorom je všetko čo je potrebné ku gazdovaniu so zemami. Ujo Mihály má 82 rokov s rovnou chrbticou napriek všetkým neduhám ešte pomáha synovi Jánosovi pri opatrovaní zvierat a pri obrábaní pôdy, ktorú získali z titulu odškodnenia. Keď v roku 1938 bolo i z čalomije chodili do ďarmot na trh, tu som predávala aj ja spolu s mojim Mihályom Hlacsokom vtedajším švárnym mládencom, tu sme sa stretli. Pri tejto spomienke tete Zsuzske i teraz zažiaria hviezdičky v očiach. V roku 1940 sa zosobášili a o rok sa im narodil syn. Uja Mi- hálya vojna odniesla až k Donu tu bol zranený a prišiel i o ruku. Rodina vojnu prežila v pivnici, a takmer im všetko roznosili ruský vojaci, napriek tomu že sa vedeli s nimi dohovoriť. Po skončení vojny sa s usilovnou prácou snažili nahradiť rozkradnuté veci. Musela som výborne variť lebo každý člen rodiny tvrdo pracoval od rána do večera k tomu potrebovali kalórie. Všetko, na čo sme mali potrebu sme si doopracovali šetrili sme a mali sme. Takto žili naši rodičia. Od nich sme zdedili túto farmu. Už starého otcov starý otec v tom čase taký dom postavil, ktorý zodpovedá i dnešným časom slúži generáciám takto si zaspomína na dávne časy pani Hlacsokdo spoločného. Nasledovali ťažké roky. V družstve, ktoré sa vtedy stavalo na nohy, sme museli veľa pracovať, zárobok bol malý. Bolo i tak, že ujo Mihály za jeden ďeň mal zárobok 11 forintov. Obidvaja z družstva išli do dôchodku dvadsať tisíc forintov dostávajú na osobu. Ako sa roky míňajú tak im sila ubúda. Ešte donedávna na veľkom hospodárskom dvore, dnes už len zopár sliepok a pár ošípaných vidieť. Pravda ich syn sa rád zaoberá s koňmi aj zeme sa musia obrábať, takže starý mu tam pomáhajú kde len vedia. Na dvore Hlacsokových vládne poriadok. Traktor, sejačka a iné potrebné stroje sú očistené namazané a sú pod suchým. Stroje a kone pracujú vtedy keď je to treba, takisto zachádzajú i so zemami. Teta Zsuzsika po mame zdedila široký rozhľad na veci ktoré sa dejú vo svete, už v 1976-tom na jej prosbu, museli jej kúpiť farebný televízor, ktorý rada pozerala a vidiné programy vyhodnocovala. V Zemepisnom Atlase si vyhľadala tie miesta, ktoré v televízore ukazovali. Aj teta Zsuzsika číta noviny a pozerá televízne programy. Bude jej nezabudnuteľné keď sa Maďarsko stalo Republikou pozerala som celý program v ktorom vysielali ako Mátyás Szűrös z balkóna parlamentu vyhlásil, že Maďarsko sa stáva republikou. Mám veľkú radosť z toho, že som sa mohla dožiť už dávno čakenej spoločenskej zmeny. Nidy nezabudnem že v minulom takzvanom socializme napriek tomu, že sme Veľmi velä pracovali dali mám nálepku kulák, veľakrát nás prenasledovali a boli aj také roky že sme i s viacerými často išli spať hladný spomína 78 ročná pani Hlacsoková. Dúfam, že sa celoštátne veci dajú do poriadku i so susedili. Moja rodina žije na Patvarciach už viac sto rokov ale ešte nikdy sme nemali z toho nič zlé, že sme slováci tento problém robia politici. My sme jednoduchý ľudia, pracujeme preto aby sme mohli žiť a byť šťastní na oboch stranách hranice. napísal: Szabó Endre Preložila: Jánosné Frecska Tu sme v Maďarsku (2.) Putujúca mládež - Náboženská sloboda Dlhé roky zanedbaná úrodná pôda vyľudnených osád bola mimoriadne kvalitná a bola k dispozícii vo veľkom množstve a zdala sa byť istým prameňom blahobytu. Uhorskí poddaní - aj v oblasti, kde žili Slováci - boli neveľníkmi, ale v prípade sťahovania mali však nádej na uvoľňujúce práva. Evanjelickým Slovákom hrozila i náboženská neznášanlivosť, v ich novom domove im zabezpečili slobodné vyznávanie viery. V prvom rade tieto hospodárske, spoločenské, svetonázorové činitele zapríčinili migráciu, k ním sa pripojili aj prirodzené javy ako je vôľa podnikania, ktorá bola charakteristická najmä pre mládež. Samuel Tešedik hovorí o tom, že väčšina Slovákov presťahovaných zo Sarvaša do Níreďházy bola mladého veku. Ovplyvňovala ich nádej a viera v tom - dobre známa z vysťahovania do Ameriky -, že sa dostanú do vlasti biblickej hojnosti, do Kanaánu. Pre prvé obdobie sťahovania, od konca 17. storočia bol najcharakteristickejší útek, ktorý sa rozrástol do takej miere, že krajinské zhromaždenie a miestodržiteľská rada vyniesli opatrenie v záujme návratu utečených poddaných. Tieto opatrenia boli však v rozpore so záujmami zemepánov, ktorí sa vrátili na vyľudnené územia, ale aj so záujmami nových zemepánov, preto zemepáni nielenže zabudli dodržať zákony, ale tým utečencom, ktorí sa dostali na ich majetok poskytli slobodu sťahovania a vierovyznania. Tie isté práva nadobudli i slovenskí osadníci, ktorí prichádzali v rámci organizovaného presídľovania. Prvú väčšiu vlnu sťahovania Slovákov môžeme rozdeliť na tri etapy. Medzi rokmi 1690-1771 prichádzali najmä poddaní na úteku zo stolíc, ktoré hraničili s územím odkiaľ Turkov vyhnali (Barč, Nitra, Novohrad, Hont, Abaúj). Toto pásmo pokladali sťahujúci sa zo severnejších žúp (Trenčianska, Oravská, Liptovská, Zvolenská, Spišská) za takpovediac odrazový mostík pre ďalšie sťahovanie. V. Tomto období sa Slováci usadzovali na západe na severnom Zadunajskú, na strede a východe krajiny, v neobývaných južnej časti žúp, ktoré boli na jazykových hraniciach. Takto sa osídlili znovu medzi inými Santov (1703), Kestúc, Čív (1701-1709), Orosláň (1701), Súr v Bakoňskom pohári (1695), v Novohradskej župe Bánka (1680), Veňarec (1705), v Peštianskej župe Jača (1688), Čuvár (1706) a pravdepodobnej zemplínska Stará Huta (1696.) Do druhej etapy osídľovania patria roku 1711-1740, v období trvajúcom do 1720 prebehla väčšina zemepan- skej kolonizácie, ktorá mala dva varianty: podľa prvého zemepáni, ktorí mali majetky aj ne severe odtiaľ prisťahovali svojich poddaných na vlastné majetky na naj uhu. Druhý variant kolonizácie - na základe povolenia Štátnych úradov - sa vykonával organizovane, ktorý mal i podľa mena známych impopulá- torov. Slováci, ktorí sa usadili takýmto spôsobom, podpísali so zemepánom zmluvu o svojich právach a povinnostiach. Podľa jednej z najstarších zmlúv (Asód 1716) si zobrali na seba síce prísne povinnosti, ale tieto boli oproti súdobým povinným rentám oveľa výhodnejšie. Vo všeobecnosti boli na tri roky oslobodení od daní (potvrdzuje to i zmluva Malokerešanov). Ak cítili, že sú podmienky príliš tvrdé, vynútili si novšiu a výhodnejšiu dohodu (napríklad v roku 1756 v Mende), alebo - využijúc právo na slobodné sťahovanie - odišli ďalej, veď mali viac možností na výber. Začiatkom 1730-tych rokov si aj Matej Bel všimol tento jav v súvislosti so Slovákmi, ktorí sa usadili v Békéšskej župe: „Prišelci sa tu ledva usalašia, hneď si začnú hľadať ďalšie salaše, čo môžeme vytýkať tomuto stále sa sťahujúcemu národu.” Popritom však chváli ich pracovitosť: „...niet takého zemepána, ktorý ak má voľné polia neuprednostnil slovenských osadníkov oproti ostatným, pre ich húževnatú usilovnosť preukazovanú v práci.” V tomto období zakladajú Slováci celý rad svojich prvých, samostatných lokalít. (Pokračujeme)
