Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (19. évfolyam, 1995)
Šamorín očami Johanna Matthiu Korabinského
tunajšieho obyvateľstva sa totiž zaoberá pestovaním a predajom ovocia, využívajúc pritom skutočnosť, že mesto Šamorín leží na jednej z obchodných ciest vedúcich do Rakúska. Tá časť obyvateľstva, ktorá dorába rôzne iné produkty, dostáva sa k slušnému zisku z prepravy tovaru do Rakúska. Sú to Maďari alebo Nemci a ročne zaplatia 6471 forintov a 87 denárov ako kontribúciu (vojnovú daň). Dôležitou zložkou obchodnej ponuky mesta je široko-ďaleko právom uznávaný chutný biely chlieb, ktorý pečú tunajšie ženy a ktorý odvážajú predovšetkým do Bratislavy. Miestny magistrát tvorí 12 osôb, z nich jeden je richtár, jeden notár. Notárovi sú podriadení dvaja komorníci, jeden vyberač dávok — porcií, jedna osoba, ktorá zhromažďuje dary pre mesto, ďalej dvaja kapitáni a dvaja trhoví richtári. V meste funguje, aj 24-členný zbor — rada, ktorá si z vlastných radov volí dvoch správcov a títo ju reprezentujú na všetkých zhromaždeniach spoločenského i hospodárskeho charakteru. Voľ b'y sa konajú dvojročné v deň Marka a väčšina občanov mesta využíva svoje právo slobodne voliť. Voľby sa končia záverečným aktom, keď novozvolený richtár trikrát zdvihne dovysoka nohu, pričom trikrát zvolá — pán richtár, pán richtár, pán richtár. Radnica s malou vežou je jedna z rožných budov námestia. V tejto budove strážievali kedysi väzňov z celej župy a odtiaľto ich často odvádzali na nútené práce. Tu sa nachádza aj niekdajšia výčapná miestnosť, ktorá bola pred niekoľkými rokmi obnovená a vymaľovaná. Nájdeme v nej okrúhly kameň, ku ktorému sa viaže starobylá zvyklosť. Podľa nej každému pocestnému, ktorý sa tu zastaví a dotkne sa tohto kameňa, dajú zadarmo chlieb a víno. Pamiatka tejto zvyklosti sa zachovala v starodávnej fráze: V Šamoríne na jednom okrúhlom kameni dostať chlieb a víno, platí sa iba jediným dotykom. V jednej z budov na hornom konci mesta je miestnosť pre meštianstvo a zasadacia sieň. Na jej stenách vidno portréty Jozefa I., Karola VI., Márie Terézie a Jozefa II. Hneď pri vchode visí obraz, ktorý znázorňuje horiace budovy v plameňoch a v dyme a postavy Tatárov uháňajúcich na koňoch. Pod obrazom nájdeme text, ktorý sa začína nasledovne: „Hallyad Somorja Kifs-Mezzô Várossnak . . .“ (Táto báseň bola zverejnená v Spravodaji múzea roč. 1991.) Napravo od vchodu nájdeme uchované listiny z archívu trhového mesta, sú tu i dve zástavy a jedna halapartňa. Medzi inými starodávnymi spismi tu nájdeme aj 14 v maďarskom jazyku písaných článkov, ktoré v roku 1669 vydal' beg Achmed Ollaj, turecký veliteľ mesta, Simontornya 1 a ktoré sú známe ako Simontornyanské články. Oproti radnici stojí budova mestského pivovaru. Hodno spomenúť zariadenie na prípravu sladu, vyhotovené z medených platní. V tejto budove fungoval aj suchý mlyn na konský pohon. Neďaleko odtiaľto nájdeme reštauráciu Zlatá koruna. Od roku 1781 pracuje v jednej prepychovo zdobenej jednoposchodovej budove zberňa poštových zásielok, zriadená pre územie Žitného ostrova. Odtiaľto každý týždeň v utorok a v piatok prepravujú poštové zásielky do Bratislavy a naspäť prinášajú zásielky adresované sem. Poštovým dostavníkom možno aj cestovať. Do Bratislavy za 15 forintov, a kto s.a chce priviezť aj späť, musí zaplatiť 30 forintov. Toto však platí iba v spomínaných dňoch — v utorok a v piatok. V iných dňoch musí cestujúci za prepravu k uvedenej sume priplácať. V roku 1771 dáva tunajší rodák Ladislav Andics postaviť na rovine v blízkosti mesta soľné sklady, v ktorých rozvážia a predajú ročne okolo 5—6 tisíc metrákov soli. Ročný dôchodok obce činí asi 7000 forintov.
