Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (18. évfolyam, 1994)

Mag, Július: Tridsať rokov Žitnoostrovského múzea

Zhromažďovať a spracovať posledné svedectvá ľudových tradícií, ktoré tu mali kedysi hlboké korene a patrili k životnému štýlu tunajšieho človeka, je dnes naliehavou úlohou, ktorú nemožnú odďaľovať. Veď dnešný, pretechnizovaný svet závratnou rýchlosťou likviduje hmotné i duchovné výtjvory ľudu. Koľko ľudí tu dnes ešte dôverne pozná ľudové piesnie, rozprávky, povesti, zvyklosti rôznych sviatkov .a rodinných udalostí? Možno zopár najstarších obyvateľov si ,na niečo spomenie. O nič lepšia nie jei ani situácia v staviteľstva. Dediny postupne — ale najmä pó päťdesiatych rokoch — úplne stratili svoju pôvodnú tvár. Už iba ojedinelé možno vidieť domy, ktoré zostali ako posledné pamiatky na tradičnú ľudovú architektúru Žitného ostrova. Takou istou zriedkavosťou sú i staré hospodárske náčinia, rôzne pracovné nástroje tradičnej domácnosti alebo časti ľudového odievania. Zo všetkého najťažšie sa však vyhľadávajú staré dokumenty, darovacie listiny, rôzne archívne materiály, ktoré by vedeli veľa prezradiť o živote a minulosti tunajších obcí.

Osobitnú pozornosť by si zaslúžili staré žitnoostrovské cechovníctvo — história tunajších čižmárov, hrnčiarov, kováčov, debnárov, medovnikárov, remenárov, tkáčov, ale i takých prastarých remesiel, ako bolo ryžovanie zlata a rybárstvo. Medzi cechmi tu mal osobitné postavenie cech ovčiarov, ktorého činnosť schválil ešte na začiatku XVIII. storočia otec Márie Terézie — Karol III.

Žitnoostrovské rybárstvo má už svoje dejiny. Stačí pripomenúť práce Antala Khína o rybolove na Žitnom ostrove a tú bohatú zbierku rybárskych predmetov, ktorá sa stala základom prvého tunajšieho múzea a vynikajúco demonštrovala všetky činnosti rybárskeho remeslá. Žiaľ, táto zbierka sa do posledného kusa stratila. O to hodnotnejší je dnes každý údaj či predmet, ktorý napomôže vytvoriť a znovu oživiť obraz historickej spätosti žitnoostrovského človeka s vodou.

Podľa Antala Khína Žitný ostrov je „klasickou miniatúrou maďarského národa. Jeho geografická tvár je zmenšeninou obrazu pravlasti“. S týmto konštatovaním súvisí aj výskum miestnych zemepisných názvov, ktorý je z hľadiska historického i etnografického veľmi dôležitý. Dve zásady výskumu na Žitnom ostrove, ktoré sú dodnes v platnosti, vyslovil ešte v roku 1929 Edgár Balogh v diele „História človeka Žitného ostrova“. Podľa týchto zásad:

1. Hlavnou úlohou je spoznávanie hospodárskych a kultúrnych pomerov na Žitnom ostrove, a to pomocou skúmania súčasnej situácie, ako i všetkých dostupných a v doterajších výskumoch nevyužitých pamiatok.

2. Treba postupovať v súlade s výsledkami modeirných historických, národopisných, jazykových a spoločenských výskumov. V obyvateľoch Žitného ostrova treba pestovať láskavý vzťah k rodnej zemi a masovo ich zapájať do prác múzea. Samozrejme, tu nemáme na mysli odborné práce — tie vykonajú na to povolaní odborníci — ale práce pri zbieraní materiálu. Vhodne usmerňovaní obyvatelia budú tieto práce vykonávať so záujmom a láskou a budú pociťovať osobnú zodpovednosť za múzeum.“

Túto formu zberateľskej a výskumnej činnosti začali na Žitnom ostrove už koncom dvadsiatych rokov. Študenti a skauti chodili po dedinách a do svojich zápisníkov si zaznamenávali zaujímavé nárečové prvky, názvy chotárov a lúk, zapisovali si povesti, piesne, príslovia, porekadlá, zaujímavé nápisy na náhrobných kameňoch, i opisy ľudových zvyklostí.

Aj pri výskume histórie krajiny treba mať na zreteli spomínané zá