Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (17. évfolyam, 1993)

Kapráliková, Zuzana: Využitie prútia v ľudovom hospodárstve

života prírody. „Prútie sa nesmie hocikedy zbierať, lebo nie je v ňom dosť sily. Keď sú prúty plné vody a potom vyschnú, nestoja za nič. Ale keď už nasali do seba tú potrebnú silu a opadli im listy, zostala v nich tá letná sila a vlhkosť, vtedy sú už dobré. Koľkí hovorili, že si nazbierajú prútie [už pred októbrom). Ešte tak na predaj by to hádam aj zbavilo, ale človek sa predsa len snaží, aby to bolo lepšie, aby tie koše boli z lepšieho materiálu a dlhšie vydržali.“11 „Dovtedy [do októbra — novembra) zosilnejú už aj vrcholce prútov, vtedy už prút dosiahol svoju dlžku, ďalej už neporastie a zdola na ňom začínajú žltnúť listy. Keď sa objavia prvé žlté listy, dá sa čakať, že o týždeň — dva začnú opadávať. Vtedy už človek vie, že prút dokončil svoj rast a dospel do plnej svojej sily.“12

Do konca októbra — začiatku novembra dozrie prútie natoľko, že ho možno zbierať Celé leto vstrebávalo vlahu, životodarnú silu z pôdy a svoju vlhkosť a pružnosť si pri správnom zimnom uskladnení zachová až do najbližšej jari. Skúsený košikár veľmi dobre vie, že do zbierania sa môže pustiť až potom, keď začne žltnúť aj kôra prútia, keď namiesto1 zelenej a slizkej šupy je prútie obalené hrubšou drevnatou kôrou, keď opadnú listy, alebo aspoň začínajú schnúť. Až vtedy sa totiž stáva prútie naozaj zrelým na použitie, na pletenie. Skôr nazbierané prútie slizké, zelená haluz sa rýchle zosuší a ľahko sa láme. Tak isto sa láme aj prútie orezávané na jar, keď sa z neho už vytratila životodarná sila a vlaha. Ak však niet iného východiska, košikári používajú aj prútie nazbierané v skorších jesenných týždňoch až na jar. „Tmavozelené prúty, tie niei sú dobré, iba žltkasté. Také žltkasté sú najlepšie, tie sa nelámu tak ľahko ako tmavozelené. Ale zato sa aj zelené dajú vypletať do košov, len ich treba dávať na také miesto, kde to nevadí. Lebo ten, kto už dávnejšie a veľa pletie, ten veru použije všetko, len aby toho narobil čo najviac. Na jeseň, keď sa človek ponáhľa a chce urobiť veľa košov, môže sa dať do zbierania už koncom septembra alebo začiatkom októbra^, aj keď vtedy ešte celkom neopadlo lístie. Vtedy musí prúty očistiť a potom už dáko vydržia.“13

Podľa názoru všetkých mojich informátorov na košikárske účely je najvhodnejšie také prútie, ktoré je orezané po opadnutí lístia, ale je ešte dosť pružné. Keď nazbierané prútie odloží košikár do budúcej jari alebo do leta, musí ho pred použitím namočiť do vody, aby vyschnuté prúty zase získali pružnosť. Iba jediný z informátorov považoval vysušené a znova namočené prútie za kvalitnejšie než prútie ešte pružné, čerstvo orezané. „Je to lepšie, keď takéto prúty namočíme. Tu neďaleko je jedno jazero, naložím doň suché prúty, zaťažím a týždeň ich tak máčam. A potom z nich pletiem. To je potom kôš, poriadne silný a masívny. Ten sa nedoláme a nezosuší ako taký z nezrelých zelených prútov. Tie sa veru zosušia. Také koše sa potom dokrivia a kľaknú. Keď človek upletie! taký; zelený prút bez sily, bez života, zosuší sa, pravdaže1, veď všetko sa zosuší, čo je .nezrelé a zelené. Preto je oveľa lepšie, čo takto do vody namočím» Tie koše sú silné a dlho zostanú také, ako keď ich človek uplietol.“14

Na orezávanie prútia kedysi používali košikári ostrý nôž, nôž so zakrivenou čepeľou, očkovací alebo vreckový nožík. Dnes používajú košikári obyčajne ostrý vreckový nožík, ale najčastejšie záhradnícke nožnice. „Vreckový nožík, to je najdôležitejšie1, to musí mať každý, to je najdôležitejšie, ale musí 'byť kvalitný a poriadne ostrý. Teraz sú už aj tieto nožnice, tými ide práca rýchlejšie. A človek sa nemusí báť o prsty a o ruky.“16