Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (14. évfolyam, 1990)
Kováčik, Ján - Dudich, Alexander: Ektoparazitofauna drobných zemných cicavcov
Jancke 1931 — z veveričky; druhy rodov Haemodipsus Enderlein 1904 — zo zajaca a králikov, a druhy r. Linognathus Enderlein 1905 a Solenopotes Enderlein 1904 — z mäsožravcov a kopytníkov. Nepochybne výnimočne sa môžu vyskytnúť aj humánne parazity z radu Anoplura, najmä Pediculus humanus (Linnaeus 1758) a Phthirus pubis (Linnaeus 1758 vo vrstvách obyvateľstva v menej výhodných sociálnych podmienkach. Fannistický rozbor S prihliadnutím na vlastné materiály a nepočetné literárne údaje sa z južnej časti Podunajskej nížiny zistil dosiaľ výskyt 10 druhov zamatkovcov (Trombiculiďae) 6 druhov kliešťov (Ixodidae) a 6 druhov vší (Anoplura) ako parazitov drobných zemných cicavcov (Tab. 2). Porovnávaciu tabuľku výskytu diskutovaných skupín ektoparazitov v naznačených orografických celkoch sme kompilovali z prác Kováčik 1983a, b; Kováčik 1984a, b; Ambros et al. 1985; Dudich et al. 1986; Cyprich et al. 1976; a ďalších publikácií uvedených v zozname literatúry. Zistené druhové bohatstvo živočíchov daného regiónu závisí od mnohých faktorov, z nich spomenieme len gegografickú polohu územia vo vzťahu k zoogeografickým procesom, rozmanitosť biocenóz tak prirodzených ako aj antropogénnych v závislosti na geomorfologických, floristických a antropických vplyvoch. V prípade parazitických skupín živočíchov tu hrá významnú úlohu aj druhové bohatstvo hostiteľskej zložky a subjektívne — množstvo, časová a priestorová distribúcia vvbf'Inocovaného materiálu. Co sa týka posledného spomenutého hľadiska, ako sme už spomenuli v úvode — južná časť Podunajskej nížiny, najmä Žitný ostrov patrí z hľadiska diskutovaných skupín živočíchov k najlepšie preskúmaným oblastiam Karpatskej kotliny. Dokumentovaný počet druhov zamatkovcov, kliešťov a vší drobných cicavcov je aj preto značne väčší ako iné nížinné oblasti (cf. Borská a Východoslovenská nížina)a druhové bohatstvo je porovnateľné s mnohými horskými celkami, ktoré inak z dôvodov fauno-genetických bývajú floristicky aj faunisticky pestrejšie ako zníženné krajinné celky. Na príklade inej skupiny ektoparazitov (Sinbonantera) mikromamálií (Dudich 1985) sme poukázali na skutočnosť, že faunu skúmanej časti Podunajskej nížiny v podstatnej miere ovplyvňujú prvky kolínnych biocenóz Malých Karpát a pahorkatín vrúbiacich Podunajskú rovinu. Nápadné je najmä prenikanie xerofilných stepných prvkov do oblasti pôvodne aluviálnych, teda vlhkých často subbygrických biocenóz ako následok celkového zostepnenia v recentnej fáze holocénu v dôsledku odlesnenia a vodohospodárskych úprav. K vôli vysokej hostiteľskej špecifite a permanentne-parazitického spôsobu života vši nie sú vhodnou skupinou pre faunisticko-zoogeografickú analýzu. Druhy, ktoré sme našli na Podunajskej nížine sú všetko príslušníci arboreálnej fauny (zóny európskeho listnatého lesa) väčšinou sa jedná o druhy palearktické, holarktické až kozmopolitné. V skupine TrambiculidaB a Ixodidae tiež prevládajú prvky ako I. ricinus, H. concinna, D. reticulatus, N. zachvatkini, M. muris, Ch. costulata ai né. Prítomné sú aj druhy s ťažiskom rozšírenia v lesostepnej zóne ako N. autumnalis, N. japonica, L. europaeum, D. marginatus, a i., kým druhy vyslovene montánne (boreo-montánne) (I. trianguliceps a zo vší P. hanswrangeli) úplne chýbajú. Tieto poznatky sa v podstate zhodujú s tým, čo sme konštatovali v prípade rozboru fauny blch (Siphouaptera) drobných cicavcov na Podunajskej nížine (Dudich 1. c.).
