Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (9. évfolyam, 1985)
Dudich, Alexander: Ektoparauitofauna cicavcov a vtákov južnej časti Podunajskej nížiny so zreteľom na Žitný ostrov. 1. Siphonaptera
v prospech takej predstavy, že podmáčané alebo periodicky zaplavované lužné ekosystémy predstavujú pre tieto druhy (nie však pre ich hostiteľov!) neprekonateľnú ekologickú bariéru. Z uvedeného však aj vyplýva, že spomínané, ako aj ďalšie druhy uvedené v obr. 9 v kolónke A — na Žitnom ostrove pravdepodobne nikdy nežili, rozhodne však nie v období od posledného zaľadnenia (Wúrm) po dnešok napriek tomu, že — v absolútne vyššej a suchšej — západnej časti Ostrova existujú už dnes objektívne podmienky pre ich existenciu. Súčasný obraz sifonapterofauny Žitného ostrova je teda v podstate determinovaný nie súčasným rozšírením teriofauny, ale postglaciálnym vývojom ekosystémov Podunajskej nížiny, o priebehu ktorého si môžeme utvoriť obraz jednak zo všeobecných prameňov (Firbas 1952; Zólyomi 1953; Ložek 1973), najmä však z nepočetných štúdií venovaných tomuto územiu (Krippel 1963; Kintzler 1936). V priebehu studených fáz posledného wurmského glaciálu (ľadovej doby — 70 až 80 tis. r. pred n. 1.) vrátane posledného mierneho výkyvu (allerôd) prevládali v Panónskej nížine suché sprašové stepi, na sklonoch predhorí a pahorkatín parková lesotundra, prípadne parková tajga s borovicou (P. sivestris), smrekovcom (Larix decidus) a limbou (P. cembra), v miernejších výkyvoch na terasách dub (Quercus), breza (Betula) jaseň (Fraxinus) a topoľ (Populus alba). Charakter fauny mikromamálií udávali arktické druhy ako lumíky (Lemmus, Dicrostonyx), pišťuchy (Ochotona) z hrabošov M. gregalis a M. nivalis — dnes žijúce v arktických oblastiach alebo vo vysokohorských polohách eurázijských pohorí. Fauna blch bola nepochybne podobná, aká žije dnes za polárnym kruhom napr. v sev. Škandinávii (Corrodopsylla, Catallagia, A. sibirica, M. rectangulatus snáď aj M. calcarifer). Z autochtónnych druhov tu žili P. soricis, A. penicilliger a C. obtusus, najmä v období väčšieho rozsahu parkovej tajgy (allerôd), do ktorého obdobia sa kladie postupné rozširovanie arborálnej fauny (Sicista, M. agrestis, M. oeconomus, Clethrionomys — sk. rutilus) a počiatok ústupu fauny glaciálnej. Žitný ostrov predstavoval v tomto období spleť neustále sa meniacich dunajských ramien a ostrovov ľadovcami napájenej rieky, totiž prinášali nesmierne množstvá štrkových a piesčitých naplavenín, ktoré ukladali vo forme agradačných valov. Podľa Krippela (1. cjnachádzať v rašelinných profiloch stopy častých povodní, ktoré neustále menili polohu hlavných riečísť (od Čiernej Vody až po Mošonské rameno Dunaja v MĽR), odplavujúc už skôr vytvorené nánosy (ostrovy) a vytvárajúc nové. Tak terio- ako aj sifonapterofauna medziriečia bola v tomto období pravdepodobne veľmi chudobná, obmedzená na odolné semiakvatilné druhy schopné prečkať záplavy a osídlovat' novovzniklú súš (Neomys, Arvicola, M. oeconomus — P. soricis, M. walkeri a neskoršie s rozširovaním lužných lesov aj C. agyrtes). Po poslednom studenom výkyve pleistocénu (mladší dryas) nastupuje úvodná fáza súčasnej geologickej éry — holocénu (preboreál). Oteplenie a zvlhčenie klímy spôsobuje rozvoj zmiešaných lesov, akumulácia Dunaja1 sa zmierňuje, v severnej časti Žitného ostrova nastupujú lužné lesy podobné dnešným. Miznú posledné zbytky glaciálnej fauny, nastáva rozmach fauny európskeho listnatého lesa s druhmi mikromamálií r. Apodemus, Pitymys, Clethrionomys a M. arvalis. Nastáva všeobecné rozšírenie druhov ako C. agyrtes, C. uncinatus, P. bidentata, M.