Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (9. évfolyam, 1985)
Dudich, Alexander: Ektoparauitofauna cicavcov a vtákov južnej časti Podunajskej nížiny so zreteľom na Žitný ostrov. 1. Siphonaptera
Druhy rodu Ctenocephalides žijú predovšetkým na domácich, zdivo čelých, zriedkavo na divožijúcich mäsožravcoch na južnom Slovensku. Vermipsyllidae Chaetopsylla globiceps (Taschenberg) 1880 Literárne údaje: Bratislava-Petržalka, Jur pri Bratislave-Šúr, Čičov, Štúrovo (Cyprich et al. 1984, Cyprich, Kiefer 1983, Kostovčíková 1981). Monoxénny parazit líšky (V. vulpes L.), počítame s rozšírením na celej Podunajskej nížine. Sifonapterocenózy mikromamálií Podunajskej nížiny Z množstva systematických aj ekologických skupín hostiteľov, na ktorých blchy parazitujú, sme sa v rámci terénneho výskumu venovali iba drobným zemným cicavcom (hmyzožravce a hlodavce), Z tejto pomerne vyhranenej cenózy hostiteľov a ich ektoparazitov sme získali kvantitatívne dostačujúce, sezónne i biotopicky diferencované materiály, ktoré dovoľujú v hrubých rysoch načrtnúť štruktúru synúzií blch mikromamálií čo do rozlohy prevládajúcich, teda aj funkčne významných pôvodných aj antropogénnych biotopov. Charakter sifonapterocenóz charakteristických biotopov Žitného ostrova a ďalších oblastí Podunajskej nížiny udávajú 4 druhy, ktoré sme zistili pravda v rôznych pomeroch zastúpenia, ale vo všetkých skúmaných formách (Obr. 8). Vo vlhších lesných biotopoch, ale aj v bezlesných mokradiach Žitného ostrova prevláda C. agyrtes a M. turbidus, na suchších, najmä bezlesných stanovištiach C. assimilis a N. fasciatus. Len na pahorkatine dominuje v rôznych drevitých formách C. solutus a výlučne v močiaroch Žitného ostrova žije M. walkeri. Vo všetkých typoch biotopov hojne žije na piskoroch P. soricis, iba na pahorkatine lesný druh D. dasycnema. Zjednodušené grafické znázornenie relatívne kvantitatívnych pomerov v jednotlivých synúziách (obr. 8) súčasne vhodne vystihuje rozdiely v ekologických nárokoch druhových dvojíc ako C. agyrtes, C. assimilis, N. fasciatus a M. turbidus, ktorých ekologické rozšírenie má v študovanej oblasti zjavne komplementárny charakter. Druhove najpestrejšie sú nezaplavované lužné lesy a dubové, príp. dubohrabové lesy na Hronskej pahorkatine — kde sme zistili zhodne 11, t. j. 73 % všetkých druhov- Malý počet druhov v inundovaných lesoch, ako aj v mokraďových oblastiach (5—7 sp. t. j. 33—47 %) nepochybne súvisí so záplavami a s vysokou hladinou spodných vôd, ako limitujúcim faktorom existencie mnohých druhov. Zloženie synúzií bích mikromamálií antropogénnych či antropicky silne ovplyvnených biotopov je podmienené v prvom rade charakterom (habitusom) biotopu, prítomnosťou drevinovej vegetácie, vlhkosťou prostredia, ktoré vlastne určujú aj hostiteľské spektrum. Najmä v prípade sekundárnej stepi (agrocenózy) jej štruktúrnych prvkov majú však určujúci vplyv okolité alebo susedné pôvodné formácie, ktoré sú refúgiom cilivejších (lesných) prvkov, ktoré prostredníctvom migrácie hostiteľov prenikajú do agrocenóz prípadne až do urbánnych biotopov. Sifonapteru’mina mikromamálií Žitného ostrova a jej vývoj v poľadovom obduhí Už v úvodri sme spomenuli, že Žitný ostrov predstavuje jedinečný kraônný typ v Panónskej nížine v dôsledku svojrázneho geomorfolo gického vývoja, preto ani vývoj biocenóz v tejto oblasti nemá obdoby
