Múzeumi Híradó - Spravodaj Múzea – Csallóközi Múzeum, Dunaszerdahely (2. évfolyam, 1978)
1978/2 - Kovács, Ladislav: Štrajkové hnutie poľnohospodárskych robotníkov v 30-tich rokoch na Žitnom ostrove
ky tohoto náčinia, ktoré už vtedy nazývali "vejsze" a používali iba na chytenie menších rýb. Jeho konštrukcia však jasne poukazuje na štruktúru "szégye". Toto náčinie ostalo zachované aj na kresbe v diele DANUBIUS, ktorého autorom je rakúsky generál talianskeho pôvodu Marsigli. Táto kresba zo XVII, storočia sa odchyľuje od opisu Miklósa Oláha. Antal Khín na základie jeho opisu a historických úda jov rekonštruoval toto náčinie v Budapeštianskom poľnohospodárskom múzeu, S názvom tohoto náčinia sa prvý raz stretávame v listine vydanej v roku 1211. Neskôr sa spomína už vo viacerých písomných dokladoch. Z nich sa dozvedáme, že najznámejšie takéto sústavy pascí na vyzy boli na Žitnom ostrove, a to cisárske pasce v Aszóde a v XVI. storočí pasca patriaca ostrihomskému arcipiskupovi v Kolárove. Okrem uvedených spôsobov sa vyza lovila aj udicou. Silná železná udica sa pripevnila na hrubý povraz, ktorým prehradili tok rieky. Na udicu sa nedávala návnada, ale hák vyleštili, pretože bolo všeobecne známe, že vyza obľubuje lesklé predmety s ktorými sa hrá. Pri plieskaní chvostom zachytí sa na hák udice a potom sa háky sieťami vyťahujú na breh aj s úlovkom. Po katastrofe pri Moháči nastáva úpadok rybárstva, odchytu výz. Tieto ušľachtilé ryby boli rovnako barbarsky pustošené maďarskými i tureckými vojnovými loďami. Počas tureckej poroby sa vyza natoľko vytratila z našich vôd, že Matej Bel ju už spomína iba ako zriedkavú zvláštnosť na Žitnom ostrove. Vtedy sa už k tejto rybe viazali aj povery, podľa ktorých jej objavenie sa prinášalo so sebou ne - šťastie. Vyza však v obchode znamenala vážny príjem pre občanov žitného ostrova. Prepravovali ju živú na lodiach alebo zasolenú v sudoch povozmi. Najväčšie zásielky boli určené viedenskému cisárskemu dvoru. Veliteľ komárňanskej hradnej pevnosti bol povinzý každoročne podať správu o odchyte výz na lovných miestach náležiacich majetku cisárskeho dvora. Mimo Viedne komárňanskí povozníci prepravovali vyzy aj na poľský a francúzky. kráľovský dvor. Chodili aj do Prahy a do rezidencií poľských a nemeckých biskupov, pretože táto činnosť bola finančne výnosná. Napríklad za jednu parížsku fúru dostali povozníci sedemdesiat forintov, čo v tých časoch nebola za - nedbá teľná suma. S postupom času sa vyza stále zriedkavejšie odvážila vplávať do Dunaja. Vyrušoval ju hluk dunajských parníkov a výletníci na brehoch Dunaja, stále modernejší spôsob života. Dnes už iba ojedinelé, veľmi zriedkavo počuť, že kde - tu sa v sieťach rybárov za,chytí menší .exemplár tejto ryby« Zá uplynulých sto rokov vyzu na
