Molnár Lajos - M. Hajdú Margit: Nagytarcsa története és néprajza - Pest Megyei Múzeumi Füzetek 7. (Szentendre, 1974)

M. Hajdú Margit: Nagytarcsa néprajza - Národopis Nagytarcse (Obsah)

Sviatocné kosele a satky sa pred 50-mi rokmi ozdobovali uz dierkovanycmi vysivkami.

Strojové vysívanie zacali pouzívat od r. 1940. Od tych cias vzorky na satách boli coraz bohatsie. V rokoch 1950—60 niet miesta bez v’ysiviek a vysivka na zásterach je sirsia ako piád.

Svoje pracovné nástroje ozdobovali vyrezávaním; piest, praslicu, rohovinové sklucovadlo posvy na oslu. Najoblúbenejsím modelom im boli kvety: rozmarín, tulipán a srdcovity tvar. Z tychto pamiatok nám ostalo málo, ale ktoré nám ostali, svedcia o miernom, jemnom vkuse.

Zeny a dievcatá si vybrali úcast aj z intezívneho pestovania rastlín, im patrilo okrem domácich prác, trhovania a vyroby muzskej bielizne aj strihanie, sitié a vysívanie takmer kazdého kusa zenskych odevov.

Prílezitost na nosenie krojov urcovali nepírsané zákony, rodinné a cirkevné sviatky.

Pre jedálny lístok bolo charakteristické periodické opakovanie sa a sablonovitost, ale po oslobodení je uz ovela bohatsí a mnohotvárnejsí.

Byty pred oslobodením pozostávali z prednej izby a pietvora- z kuchyne s volnym komínom a obyvacka; nábytok bol ozdobeny kvetovymi vzorkami a vyrezávaním. Po oslobodení uz i prípadne spolu zijúce generácie by vaj ú v osobitnych izbách — v komfortnych domoch — obycajne s krízovou sterchou a 3-ma, 4-mi izbami.

Ich ludové zvyky sa zhodujú vacsinou so zvykmi obyvatelov ostatnych dedín krajiny. Zachovali sa u nich podobné rozprávky o strigách a povery ako u rolníkoch zijúcich v Zadunajsku alebo za Tisou.

Javy ludovej liecby sa tiez nachádzajú v kazdej krajovej jednotke, ved zivotné okolnosti a stupen vzdelania skoro vsadé boli rovnaké.

Ich predmetné pamiatky sú v opatere v národopisnych pokladoch bohatom Dedinskom múzeu, zalozenom r. 1960.

Táto práca sa snazi zachovat doteraz zozbierané hodnoty ich zvykov a dusevnych tradícií.

207