A Debreceni Déri Múzeum Évkönyve 2005 (Debrecen, 2006)

Emlékezés a Bocskai-felkelés 400. évfordulójára - Nagy László: Bocskai István Kassán (1604–1606) - Nagy László: Štefan Bocskai v Košiciach 1604–1606

O tom. ako košické meštianstvo znášalo finančné bremeno vojensko-politického centra a dvoranstva, sa dochovali dva autentické opisy z pera hlavného sudcu a Bocskaiho diplomata Bocatia. Jeden z nich veľmi pozitívne hodnotí ako povstanie, tak samotného Bocskaiho i jeho vojsko. V druhom však čítame pravý opak; napríklad tu popiera, že by zohral akúkoľvek úlohu pri otváraní košických mestských brán, a tvrdí, že väčšina mešťanov Košíc i ostatných miest Horného Uhorska sa vyznačuje nepriateľským vzťahom k Bocskaimu i k jeho vojsku. Podľa jeho slov ako maďarskí, tak nemeckí občania Košíc by si želali mať v meste čo najskôr nemeckú posádku, lebo táto sa uspokojila i so skromnejšími ubytovacími podmienkami než hajdúsi, s ktorými nemožno spolunažívať. Bocskaiho ľudia nerešpektujú tradičný slobodný status mesta, zmocnili sa dokonca i mestských kľúčov a berú si bez platenia nielen potraviny od občanov, ale i rôzne tovary od obchodníkov. Sám Bocskai sa vraj často tak opíja, že čoskoro sa bude treba porozhliadnuť po jeho nástupcovi. Odpor voči stúpencom kráľa väčšinou podporujú len jednotlivé osobnosti z panovníckeho dvora. City košických mešťanov hrubo urážajú - hovorí Bocatius v auguste 1606 prehmaty kalvinistov, ktorí pošliapavajú práva väčšiny luteránskych mešťanov. Nemeckí obyvatelia mesta sa ostatne obávajú aj toho, že sa Bocskai pod dajakou zámienkou zmocní ich peňazí a najcennejších šperkov a premiestni ich do Sedmohradska, ako to kedysi spravil Ján Szapolyai. Je večná škoda, že Bašta v roku 1604 nezostal v Sedmohradsku alebo v Hornom Uhorsku, lebo ten by bol schopný prekaziť Bocskaiho „rebéliu". Razanciu tohto negatívneho hodnotenia veru značne zmierňuje skutočnosť, že Bocatius sa takto vyjadril v cisárskom zajatí v dôsledku strašlivého mučenia. Pochvalné slová napísal až po svojom oslobodení a po návratu do Košíc. Avšak aj keď vezmeme do úvahy všetky tieto fakty, môžeme predpokladať, že Bocskaiho košický dvor v mnohých ohľadoch bol na prekážku pokojnej výrobnej činnosti Košičanov. Hajdúski vojaci, títo „strážcovia", sa aj tu správali, ako sa obvykle správa neplatené alebo zle platené žoldnierske vojsko. Žili v inom svete než mešťania, zabývajúci sa pokojnou výrobnou činnosťou. Akokoľvek neobmedzenými pánmi boli kniežatá v Semohradsku s Turkmi za chrbtom, saské mestá si predsa len vyhradili, kedy a s ako silným vojenským sprievodom sa môžu odobrať medzi ich hradby. To si Košičania voči Bocskaimu a jeho vojsku nemohli dovoliť, keď už predtým dobrovoľne otvorili brány najskôr pred hajdúchmi a na konci októbra, popr. na počiatku novembra 1604 taktiež pred ich vladárom. Týmto dobrovoľným otvorením brán v skutočnosti veľkou mierou napomohli tomu, aby sa hnutie vôbec mohlo rozvinúť a aby sa maršal Bašta mohol udržať pri moci aj po víťazstvách pri Osgyáne a Edelényi, a to aj napriek tomu. Veď v prvých dňoch decembra 1604 tu pri neúspešnom obliehaní Košíc utrpel tento vynikajúci vojvodca a stratég, ktorý doposiaľ bol považovaný za vždy víťazného „rytiera so zlatou ostrohou", svoju prvú prehru. Jeho vojenský neúspech bol síce taktického charakteru, lež stal sa i strategickou slabinou, čo definitívne rozhodlo o osude povstania. Nadvláda nad Košicami znamenala pre Bocskaiho takú strategickú výhodu, ktorú nemohlo vyvážiť ani Bastovo vojvodcovské umenie, a preto bol napokon nútený stiahnuť sa z pozícií. Jeho nadvláda nad mestom však nebola bezvýznamná ani z politického hľadiska. Zhromaždenie dňa 12. novembra 1604 bolo prvým krokom, ba dokonca zárukou vytvorenia základne pre sociálny zmier a spoluprácu medzi šľachtou, meštianstvom a hajdústvom. Bez kompromisu, ktorý tu vznikol, napriek tomu, že bol pomerne protirečivý, by taktiež nikdy nemohlo dôjsť k víťaznému povstaniu. Nemožno zabúdať ani na tú skutočnosť, že ku Košičanom sa pripojila drvivá väčšina obyvateľstva hornouhorských miest a tiež Prešov z tohto zväzku vystúpil až neskôr, kedy sa odhodlal k prijatí Basťu. V Košiciach sa zrodila ako sedmohradska politika smerujúca k získaniu Sikulov a ich zapojeniu do hnutia, tak vyriešenie hajdúskej otázky prostredníctvom politiky usídľovania a výsad. A v neposlednom rade tu prebiehali taktiež mierové rokovania s habsburskou mocou na zemských snemoch v roku 1606. Tieto boli sprevádzané ostrými roztržkami medzi príslušníkmi „vojnovej strany" pod vedením kancelára Máthayho a „mierovou stranou" íllésházyho. Tento zápas sa skončil nielen viedenským mierom, ale i odstránením kancelára Máthayho a po 26