A Debreceni Déri Múzeum Évkönyve 2005 (Debrecen, 2006)

Emlékezés a Bocskai-felkelés 400. évfordulójára - Nagy László: Bocskai István Kassán (1604–1606) - Nagy László: Štefan Bocskai v Košiciach 1604–1606

naliehali na jeho vodcu, aby sa čo najskôr osobne dostavil do strediska Horného Uhorska, kde už bol naozaj „túžobne" očakávaný. Л to už aj z toho dôvodu, že si od jeho osobnej prítomnosti sľubovali i „skrotenie" takisto často „vystrájajúcich" protestantských „bojovníkov viery"! Veľmi názorný obraz mesta Košíc, ktorého poslovia, členovia mestskej rady Štefan Hcrczeg a Ján Kalmár predali Bocskaimu prehlásenie vernosti mestského sudcu Jána Bocatia a mestskej rady, vykresľuje medzi inými taktiež svetaskúsený a vzdelaný francúzsky rytier Pierre Lescalopier, ktorý sa tu zdržiaval v roku 1574. Ten nazval Košice, strežené niekoľkými rotami nemeckých pešiakov, „jedným z najkrajších miest Uhorska". Mesto malo viacero pekných kostolov, v ktorých sa konali luteránske bohoslužby pre nemeckých mešťanov a kalvínske bohoslužby pre Maďarov. Títo sa modlili v svojej materčine. „Na najvyššej veži mesta stále držia stráž dvaja vojaci", píše Lescalopier, „ktorí, akonáhle zbadajú približujúcu sa osobu, mihom rozozvučia zvon. Hudobníci, ubytovaní v blízkosti zvonice, vtedy vybehnú do veže a zahrajú pesničku. Košické panie, prechádzajúce sa po uliciach, všetky nosia čierne klobúky podobné pokrývkam hlavy francúzskych predsedov súdu a pripevnené k účesom klapkami na uši obloženými zamatom. Poväčšine sa odievajú podľa nemeckej módy, naproti tomu maďarské, sedmohradské, moldavské a rumunské ženy - podobne ako Poľky podľa francúzskej módy. Po nociach chodí ulicami muž trúbiaci na roh, upozorňujúc svojím nástrojom na prípadné nebezpečenstvo. Košice sú krásne, veľké a mocné. Medzi vojskom ubytovaným v okolitých dedinách panuje skvelý poriadok. Napriek ozbrojeným akciám pokojne prebieha poľnohospodárska práca." Bocskai vtiahol do Košíc tridsať rokov po návšteve Lescalopiera so svojím vtedy už značne rozrasteným vojskom; jeho sprievod sa skladal z päťtisíc vybraných hajdúchov. Ostatní sa rozutekali sťa „rozzúrené osy" po blízkom i vzdialenom okolí. Sám vodca sa usadil v „kráľovskom sídle", t.j. v rezidencii hlavných kapitánov Horného Uhorska a zriadil si tam tzv. „panovnícky dvor bez sídla". Budova nepatrila medzi veľkolepé paláce; dovedna sa skladala zo sedemnástich „domov", čiže miestností s príslušenstvom a s prístavbami (napr. múčnica, pekáreň, rôzne komory a sklady). V Bocskaiho spálni boli okrem postele umiestnené tri stoličky, jednoduchý stôl a pri stene stála almára so zelenou mrežou. V miestnosti pred spálňou sa konali dôverné schôdzky a porady. Po nociach tu držali stráž osobní strážcovia, zabezpečujúc pokojný spánok vodcu povstania a neskôr panovníka dvoch krajín. S touto miestnosťou bola spojená izba s oblúkovou klenbou, v ktorej bolo ubytované domáce služobníctvo. V dobre uzatvorenej a s veľkou obozretnosťou stráženej komore boli prechovávané Bocskaiho poklady. Vedľa nej bola kúpeľňa s dvomi sudmi určenými pre telesnú očistu a s pieckou umiestnenou uprostred nej. Osobitnú izbu mali tajomníci (vtedy nazývaní „sekretármi") pre veci uhorské a sedmohradské, táto bola zariadená pozdĺžnym stolom a almarami. Bola tam taktiež panovnícka kaplnka s kazateľnicou a s niekoľkými jednoduchými lavicami. V tzv. „paláci" sa za veľkým, dlhým stolom konali porady neraz rozhodujúceho významu. Osobitná miestnosť bola určená pre panovnícke pážatá a v ďalšej miestnosti sa zdržiavali telesní strážcovia. V tejto miestnosti strávil celé mesiace okrem iných taktiež Gabriel Báthory, ktorý tu bol internovaný ako akýsi „politický rukojemník", taktiež Juraj Rákóczi, dvaja panovnícki potomkovia a neraz sa tu zdržiaval taktiež (vtedy Boh vie koľkoročný) Gabriel Bethlen, ktorý prevažne „bol na postu" medzi Turkmi. Na panovníckom dvore zriadenom v Košiciach vládol podľa všetkého silne konzervatívny, tradičný duch, ktorý však v žiadnom prípade nemožno označiť za provinciálny. V zásade toto stredisko nebolo charakterizované novátorským alebo modernistickým ovzduším. Nebol to dvor ani renesančný, ani barokový, lež napriek jeho nehonosnosti sa jednalo o „politické a vojenské centrum, dôstojné dedičstva uhorských kráľov". Keďže aj Bocskai riadil z Košíc veci vskutku dvoch krajín, jeho dvor pripomínal v malom taktiež krakovský dvor „veľkého kráľa Štefana", t.j. Báthoryho. K tomu v nemalej miere prispeli taktiež také vlastnosti Bocskaiho osobnosti, ktoré sa prejavili práve v Košiciach a ktoré ho priblížili k uhorskému politikovi a vojvodcovi akiste najväčšieho formátu v období tureckej nadvlády. K tomu, ktorému sa ako veliteľovi poľských ozb24