Molnár Attila et al.: Jöttek - mentek. Langobardok és avarok a Kisalföldön - A Győr-Moson-Sopron Megyei Múzeumok Kiállításvezetője 3. (Győr, 2008)

Tomka Péter: Langobardok a Kisalföldön

V súčastnosti predpokladáme (podľa Š.

Bónu, kto bol najznámejším maďarským bádateľom Longobardov), že najprv v prvých desaťročiach 6. storočia obsadili územie pozdĺž Dunaja, neskôr postupne (po roku 536) celé severné Zadunajsko (spolu s územím Burgenlandu) aj južnejšie regióny. V roku 546/47 už územie celého Zadunajská patrilo pod politickú vládu Longobardov, avšak južne—juhozápadne od línie Savaria - Keszthely - Sopianae nie sú o nich stopy.

Historickým obdobiam zodpovedajú aj jednotlivé fázy archeologickej periodizácie:

510—535 (včasná, severno-panónska fáza: v tomto horizonte vznikli „veľké” longobardské pohrebiská, ktoré používali tri generácie, sú takmer sto hrobové, nazývame ich typmi „Szentendre”), 536—550 (neskorá, juho-panónska fáza, v týchto pohrebiskách počet hrobov už dosiahol iba polovicu predošlej fázy, nazývame typ „Vors—Kajdacs”), a nakoniec 550—568 (panónska fáza).

Podarilo sa vyčleniť skupinu Hegykő pomocou archeológie v južnom a západnom regióne Fertőd, ktorá predstavuje kultúru nelongobardského etnika v období Longobardov. Otázkou diskusie zostalo, ktoré etnikum bolo nositeľom kultúry skupiny Hegykő (istý bádatelia ho stotožňujú so skupinou Herulov, iní zas s podunajskými Svébmi).

V období najväčšieho rozsahu územia Longobardov od Českej-panvy až po Južnú Panóniu, od panovania Audoina (540—560) bádatelia hľadajú jeho centrum na Podunajskej nížine.

15