Molnár Attila et al.: Jöttek - mentek. Langobardok és avarok a Kisalföldön - A Győr-Moson-Sopron Megyei Múzeumok Kiállításvezetője 3. (Győr, 2008)

Tomka Péter: Langobardok a Kisalföldön

„Dlhobradý” Longobardi, takisto z mítov vstúpili na javisko dejepisu ako mnohí iní (nielen v dobe sťahovania národov). Boli výnimoční so svojou nezvyčajnou cestou: z pôvodných sídlisk v dolnom Polabí od 1. storočia po Chr. sa presunuli počas 5. storočia až k toku Dunaja (488), vtiahli až na územie provincií (Tullner Feld), a zabrali aj značnú časť Panónie (o dátume obsadenia ešte budeme rozprávať), a nakoniec v roku 568 sa presťahovali do severnej Itálie, kde pomenovanie Lombardska aj dnes dokazuje ich minulú prítomnosť. Napriek všetkým zmenám dlho zachovávali viaceré prvky dávnych kmeňových tradícií. Pokľadali sa za národ Votana, hlavného boha Germánov - podľa legendy aj svoje meno dostali po ňom. Napriek tomu sa držali svojich tradícií, že počas svojej migrácie, trvajúcej pol tisícročie, sa zúčastnili mnohých bytie k a zmien. Svojich zomrelých na začiatku ešte spaľovali — počas bytky proti Rugianom a Herulom žijúcim severne od toku Dunaja, dôsledkom kultúrných vplyvov z neskoroantického-mediterranského prostredia prestali spaľovať svojich mŕtvych, ale dlho u nich zostalo zvykom mužov pochovávať na oddelené pohrebisko (čo odzrkadluje Valhallu, posmrtnú sieň germanských bojovníkov).

Dali sa pokrstiť (aj keď nie všetci), na začiatku sa stali ortodoxmi, neskoršie, podľa svojho politického záujmu prešli na arianske kacírstvo - no nesvedčilo veľmi o pobožnosti, keď kráľ Alboin (ktorý sa dostal k moci okolo roku 560, a panoval do roku 572, a viedol Longobardov po obsadenie časťi Itálie) ponúkol svoju ženu, zajatú princeznú Gepidov, z pohára, ktorý bol vyhotovený z hlavy porazeného kráľa (jej otca). Možno je to len anekdota, ale je celkom charakteristické, že súčastníci to pokladajú za vierohodné. Podobne až dodnes nikto nepochybuje o tom, že Alboin ešte počas svojho následníctva na trón legendárnym dobrodružstvom dokázal svoju odvahu pričom zachoval aj prísne tradície svojich predkov (po víťaznej bitke — v ktorej vraj sám zabil princa Gepidov, v spoločnosti niekoľkých svojich verných sprievodcov navštívil smútiaceho otca, aby ho on vyzbrojil a prijal ho za vlastného syna). Tento strašideľný príbeh má aj svoje pokračovanie: Rosamunda sa pomstila po štyroch rokoch po príchode do Itálie, pokúsila sa o prevrat proti Alboinovi, aj ho dala zabiť (avšak, po neúspešnom povstaní utiekla do Raveny, kde ju otrávili).

Tieto príbehy nenapísali a nezachovali o Longobardoch ich nepriatelia, ale ich vlastní historici (z Itálie pochádzajúci), v 7. storočí Origo gentis langobardorum, na konci 8. storočia Paulus Diaconus (Historia langobardorum), a na začiatku 9. storočia napísaná Historia langobardorum codicis Gotbani. Italský zákonník zostavený v roku 643 (.Edictus Rotbart) často napomáha aj v spoznávam panónskych Longobardov.

9