A Békés Megyei Múzeumok Közleményei 3. (Békéscsaba, 1974)

Koppány János: Tótkomlósi gyermekjátékok sárral, földdel

IRODALOM Gajdács P., Tótkomlós története. Gyoma, 1896. Kiss Lajos., Vásárhelyi hétköznapok. Szántó Kovács János Múzeum Évkönyve 1961—62. Orosháza. 132 Detské hry s hlinou, blatom a zeminou v Slovenskom Komlóši JÁNOS KOPPÁNY Človek eíte nedospel vo svojom historickom vývoji k hotoveniu nástrojov a prostriedkov, ale už prejavil svoju ľudskú zručnosť tým, že svoje končatiny používal ako tvarovacie, modelovacie nástroje. Mohol to urobiť o to ľahšie, že mal poruke takú matériu, akou je hlina, blato, zemina. Táto matéria sa vďačne formovala, menila svoj tvar v rukách a pod nohami človeka. Nie je preto od veci venovať pozornosť funkcii tejto prapôvodnej matérie v ľudskej práci, najmä tým jej formám, ktoré sa prejavujú v detských hrách. Z tohto aspektu som si usporiadal svoje spomienky z detstva, spojené s hlinou a zeminou. Takto som sa pozhováral s vrstovníkmi i dnešnými deťmi o ich podobných spomienkach a napokon z takéhoto hľadiska som pozoroval šantiace, skákajúce deti pri hre. Retrospektívny pohľad do histórie detských stykov s hlinou nás skoro presvedčí o tom, že detský záujem o blato, o hlinu bol v minulosti oveľa živší a silnejší ako dnes. Prečo je tomu tak? Deti v minulosti boli oveľa viac odkázané na samoobsluhu vo všetkých sférach života, a tak bol prirodzený ich záujem o matériu, ktorú mali naporúdzi. Dnešné dieťa je obklopené a obsluhované civilizáciou. Preto sa vzdialilo od vlastného objavu, od praprimitívnej hliny. Dávnejšie spoločenské pomery nedožičili deťom pohodlie obsluhy. Samy si museli zadovážiť „surovinu", ak sa im zachcelo „pracovať'. A najľahšie ju nachádzali v blate, hline. Vo svojej práci postupujem podľa poradia, ako dieťa postupom času objavuje nové a nové metódy práce s matériou.Sotva sa dieťatko udrží na nohách v okrúhlom stojanku na vlhkej zemi, a už objavuje, že premoknutá zem podlieha prešľapujúcim nožičkám. A tento objav ho napína radosťou. Podobnou inštinktívnou radosťou je pre oniečo väčšie dieťa priehrštím vyhadzovať prach ulice nad hlavu. Dospievaním rozumu rastú aj nároky voči objavenej hmote. Jednoduchšie predmety okolo domu sa stávajú modelmi pre hračky. Tak zhotovuje dieťa maličkú studničku, válov alebo jasličky. Keď už trocha podrástlo, odhodlá sa aj na komplikovanejšie formy. Modeluje zvieracie figúrky. Obrazy skutočnosti svojím detským pohľadom pristrihuje obratnosti svojich rúk. Zhŕňa a zjednodušuje obrysy. Tak vznikajú koníky bez nôh, hranolovité kravičky, valcovité svinky atď. Po období modelovania predmetov a rozličných figúr — alebo skôr paralelne s tým — zhotovuje dieťa z hliny už aj špeciálny svojbytný prostriedok. Týmto prostriedkom je „kukučka". Je to hračka autentická, imanentná. Nie je napodobeninou iného predmetu či prostriedku z inej hmoty, aleje výrobkom, ktorý sa nehotoví z inej matérie, len a len z hliny. Táto jednoduchá hlinená hračka má svoj pôvod vo veľmi dávnych a primitívnych dobách. Magické úkony pri jej hotovení — treba do nej napľuť a odrieknuť formulku — poukazujú na človeka pradávnych primitívnych dôb. V rôznych obmenách hry na nožík a na školu („bičakovanie a grajš") sa odzrkadľuje už nie postoj jednotlivca k práci a matérii, ale spoločenské pomery. Také spoločenské